Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 3.1.2010

2. nedeľa po Vianociach

Ef 1, 3-6; Gal 1, 15-18 

Autor: Karol Moravčík

Keď sa v dnešných médiách píše o katolíckej cirkvi, často je to v súvislosti s niečím, čo sa zdá byť na smiech. Napr. na internete bol po Vianociach veľmi často klikaný článok o pápežovom vyjadrení pod názvom: „Žena nemá byť dominantná, vznikla z rebra, nie z hlavy.“ Pápež Benedikt to povedal na sviatok Sv. Rodiny, pričom celá veta znela: Žena nemá byť dominantná, ale nemá byť ani mužovi slúžkou, ale partnerkou. (Samotný výrok „z rebra, nie z hlavy“ pochádza od jedného teológa z 12. storočia.) Škoda, že čitateľ sa už z bežných médií nedozvie súvislosti. Napr. s tým rebrom, že rebro v Biblii znamená aj srdce, a tak známy biblický obraz o stvorení ženy z Adamovho rebra neprináša nič iné, ako milú zvesť, že „žena má byť blízka mužovmu srdcu“. Ak si v modernom svete niekto robí z cirkvi vtipy, nie je to však vždy vina povrchných ľudí, ale často aj vina nás, cirkvi. Možno sa niekto prekvapí, ak poviem, že tá vina až tak nespočíva v našej nerozumnosti a hriešnosti, ale omnoho viac v našom zatajovaní Boha. Slovo „Boh“ sa zaiste vyslovuje často, ale zároveň takým spôsobom, že toho Boha málokto berie vážne. V skutočnosti sa veľa nezamýšľame nad tým, ako o Bohu netárať, ale hovoriť zo skúsenosti s ním. Máme však naozaj nejakú skúsenosť s Bohom? 

V dnešnom druhom čítaní sme počuli myšlienky apoštola Pavla z 1. kapitoly jeho Listu Efezanom. Ako Pavol hovorí o svojej skúsenosti s Bohom? Pavol to vyjadril takto: Oslavujem Boha a Otca nášho  Pána Ježiša Krista. On nás v Kristovi obdaroval úžasnými darmi... Pre Pavla je teda Boh Bohom, ktorého pozná vďaka Ježišovi a zároveň Boh, ktorého skúsil cez jeho úžasné dary. 

Pavol navštívil mesto Efez asi r. 52. Neskôr sa do mesta vrátil a žil tam dva roky. Efez patril k dôležitým strediskám v Stredomorí na pobreží dnešného Turecka. Žili v ňom Gréci, Židia i ľudia z celej Prednej Ázie. Vznikla tam dobre organizovaná kresťanská obec. List, ktorý máme v Novom zákone nadpísaný ako List Efezanom, vznikol asi v rokoch 58-60, keď bol Pavol opäť vo väzení. Mal podobu okružného listu pre viaceré miestne cirkvi, nielen pre Efezanov. Úvod do listu, z ktorého sme čítali len kúsok, je strhujúcou oslavou Boha – ako dodáva Pavol – Boha nášho Pána Ježiša Krista. Pavol samozrejme vedel, že Boh je ten istý a jeden pre všetkých, ale ak napísal, že on myslí Boha Ježišovho, chcel tým povedať, že pre neho sa stal Boh blízkym a dôležitým vďaka Ježišovej skúsenosti. A aká je tá skúsenosť? Pre Pavla je to skúsenosť obdarovania. Keby sa nás niekto opýtal na našu skúsenosť s Bohom, možno by sme nepovedali vôbec nič, alebo by sme zostali pri povrchnej reči – že „niekto to tu musel stvoriť“, alebo že „Boha treba poslúchať“, alebo že „niečo musí byť medzi nebom a zemou“... Pre Pavla je dôležité, čo poznal o Bohu vďaka Ježišovi – skúsenosť obdarovania. Pritom vôbec nešlo o také obdarovanie, akože  by bol Pavol zdravší alebo majetnejší ako iní ľudia. Skúsenosť, na ktorú myslel, bola skúsenosť, že ľudia môžu uzrieť svoju ľudskú hodnotu cez Ježiša (uveriť v neho) a milovať sa navzájom (židia i pohania), a tak sa môžu začať chápať ako slobodní Boží ľudia (skrze Krista). „Neprestávam za vás ďakovať, keď si na vás spomínam“, píše Pavol. 

My asi častejšie šomreme na ľudí, než by sme ďakovali. Iste, máme aj na koho. Ale to nie je zaujímavé. Zaujímavé je, čo vytvárame vďaka svojej skúsenosti s vierou v Ježiša ako Božieho Krista. Ako som spomínal pred týždňom, skúsenosť s Bohom, ktorú nám Ježiš zjavil, je skúsenosť Boha ako otecka, tatíčka. To je tá Pavlova skúsenosť obdarovania, skúsenosť Boha veľkorysej lásky, nie suchého zákona. Pavol svoj list Efezanom končí praktickými napomenutiami, ako majú kresťania žiť v tom veľkom a bohatom meste. V závere jeho listu nájdeme aj známe vyjadrenie, že „muž je hlavou ženy“. Možno sa najmä ženy opýtajú, ako to teda Pavol myslel s tou novou skúsenosťou v Kristovi, keď sa vyjadruje ako „starý konzervatívec“.  Problém je opäť v nedokončenej vete. Pavol totiž naozaj píše, že „muž je hlavou ženy“, ale potom pokračuje, že žena má patriť mužovi, ako cirkev patrí Kristovi, a muž má milovať svoju ženu, ako Kristus miloval svoju cirkev, keď obetoval za ňu seba samého. 

Nedivme sa, že Pavol to napísal tak vznešene. Napísal to kresťanom, ktorí žili v Efeze, hlavnom meste bohyne sexu Afrodity. Ak mal Pavol tamojším kresťanom niečo poradiť, tak to mohlo byť len v protiklade ku kultu Afrodity. Namiesto oddávaniu sa výstrednostiam a nenásytného páchania každej nečistoty – tak doslovne hodnotí správanie pohanov Pavol, láska podľa Krista, ktorá vyhladzuje vrásky – tak pekne poeticky píše Pavol (Ef 5, 27). Podporme sa, milí priatelia, modlitbou i skutkami lásky, aby sme tiež dospeli k podobnej skúsenosti!