Ťažkosti a trápenia sa nevyhnú nikomu. Treba však vidieť rozdiel medzi ťažkosťami, ktoré pochádzajú z takpovediac prirodzených záležitostí, ako je biedna sociálna situácia, starnutie a choroby, a ťažkosťami, ktoré prídu ako dôsledok vernosti svedomiu, presvedčeniu. Niečo iné je trpieť na chorobu a niečo iné pre svoje názory. Ťažko povedať, čo je náročnejšie; chorobu si človek nezvolí, presvedčenie áno. Isté však je, že na rozdiel od zápasu s chorobou má zápas o svedomie a presvedčenie celkom iné dôsledky. Niekedy až také, že to zmení nielen človeka, ale poznačí aj jeho svet.
Ako je známe, Ježiš nezomrel na chorobu, ale pre vernosť svojmu presvedčeniu. Iste, pre svoje presvedčenie môže zomrieť aj nerozumný človek, fanatik. Ale častejšie je, že pre vernosť presvedčeniu, svedomiu zomrú skôr ľudia, ktorým ide o niečo naozaj dôležité. V týchto prípadoch je zaujímavé všimnúť si, aké dôsledky, akú odozvu priniesol ich život a smrť. V Ježišovom prípade to bolo až o skúsenosti, že Boh ho neponechal v smrti, ale učinil ho nádejou živých i mŕtvych. Ježišovi učeníci preto nešírili predovšetkým poučenia podľa rabbiho Ježiša, ale hlásali, že kto bude zmýšľať, konať a zomierať ako Ježiš, ten aj vstane zo smrti tak ako Ježiš a pripojí sa k nemu v Božej sláve. Preto, keď som včera spomenul, že obsahom Vianoc je Ježišovo posolstvo o našom novom živote, tým posolstvom som nemyslel Ježišove poučenia, ale jeho samotného, spôsob jeho života.
K prvým nasledovníkom Ježiša okrem apoštolov patril Štefan, ktorého si dnes pripomíname. Štefan bol mladší človek, ktorý sa v knihe Nového zákona „Skutky apoštolov“ spomína po prvýkrát v súvislosti so starosťou o chudobných a vdovy, zvlášť medzi kresťanmi - židmi, čo hovorili po grécky. Bol mimoriadne horlivý v sociálnej práci a súčasne šikovný ohlasovateľ Ježiša medzi židmi. Veľmi kriticky sa staval k oficiálnemu židovstvu a vedúcich židov obviňoval z toho, že sa protivia Bohu. Za to ho viac-menej odsúdili na smrť tí istí vedúci jeruzalemskí židia, čo odsúdili na smrť aj Ježiša. Rozdiel bol len v tom, že Ježišovu smrť si títo ľudia dali schváliť u Piláta, kým Štefanova smrť bola akýmsi lynčovaním na orientálny spôsob. Ak Ježišova smrť sa ukázala ako dôsledok vernosti Bohu a Ježiš sa cez túto vernosť zjavil ako Kristus Pán, čo mení život svojich veriacich, niečo podobné sa stalo aj po Štefanovej smrti. Začiatok Pavlovej „kresťanskej kariéry“ bol pri Štefanovej smrti – v čase, keď ešte Pavol s tou smrťou ako ortodoxný žid súhlasil. Toto svedectvo však Pavlovi už nikdy nedalo pokojne spávať, až dospel do chvíle, že mohol rozoznať a prijať Kristov hlas, ktorý už nehovoril k niekomu inému, ale k nemu samotnému.
Štefan podľa historických údajov zomrel asi v r. 34, len asi štyri roky po Ježišovej smrti. Cez jeho príbeh dívame sa na celkom mladé kresťanstvo, keď sa ešte ľudia hlásiaci k Ježišovi ani nenazývali kresťanmi. Mladí nasledovníci Ježiša (ako bol Štefan) vnímali v tom čase jasnejšie ako Peter a ďalší pôvodní apoštoli, akú veľkú zmenu Ježiš priniesol: Nepriniesol ďalší zákon, ďalšie povinnosti, ale Kráľovstvo Božie a Božiu vôľu. Božiu vôľu ako dobro, zdravie, blaho človeka. Videli jasne, prečo Ježiš odmietal náboženský zákon, ktorý by ľudí dlávil. Zároveň videli, že Ježiš nebol len akýsi humanista; taký, aký bol, bol preto, že žil celkom obrátený k Bohu, svojmu Otcovi, a cez neho tu bol celkom pre ľudí. A v tomto postoji šiel až do konca, až po kríž. Tým sa stal znamením nádeje, že človek aj cez najhlbšie poníženie, cez utrpenie a opustenosť nakoniec môže byť prijatý Bohom do večného života. Štefan a ďalší mladí kresťanskí židia takto porozumeli Ježišovo posolstvo ako radostnú, povzbudzujúcu zvesť, ktorej sa oplatí pridŕžať aj za cenu, že ich ostatní nepochopia alebo dokonca budú prenasledovať.
Čoho iného sa bude človek pridŕžať ako najväčšej vzácnosti, a to aj za cenu prenasledovania, ak nie toho, čo ho teší? Mladý človek sa kvôli svojej láske rozíde aj s vlastnými rodičmi, ak ju odmietajú. V takom prípade sa zvykneme prizrieť, či náhodou ten mládenec nestratil hlavu, a keď vidíme, že nie, že je to naozaj pekná láska, uznáme mu to, pochopíme ho. Možno si dnes len zaželať, aby sme niečo podobné, ale na omnoho vyššej úrovni zažili aj v prípade lásky ku Kristovi. Aby sme z neho nerobili zákon, poučku, ale vnímali ho ako mocný premieňajúci život, ktorý sa môže stať aj naším životom. Navyše, žitý až do konca, overený aj uprostred najväčších ťažkostí.