Predpokladám, že vo vianočnej noci asi nik nejde do kostola preto, aby si vypočul kázeň. Na polnočnú omšu chodia ľudia do kostola kvôli atmosfére. Ale čože je tá atmosféra? Vari piesne a hudba v kostoloch alebo niektoré vianočné dekorácie? Myslím, že atmosféru vytvárame my ľudia, vytvárame ju najmä svojimi očakávaniami, túžbami. Jeden z mojich priateľov mi pred sviatkami napísal, že Vianoce robia Vianocami skúsenosti s ľuďmi, ktorí si napriek častej bezmocnosti voči tomu, čo nás v našom živote gniavi a trápi, zachovali srdce, dušu a myslenie. Bez takýchto ľudí by Vianoce neboli, nevznikli by.
Vianoce robí Vianocami predovšetkým ten, ktorý mal také veľkorysé srdce, takú vznešenú dušu a také mocné myslenie, že sme sa ho nerozpakovali nazvať Spasiteľ, Kristus a Pán. Dnešní ľudia týmto pomenovaniam už veľmi nerozumejú. Tieto mená, ktoré poznáme z Biblie a ktoré podľa Lukášovho evanjelia vyslovili nad dieťaťom Ježišom samotní anjeli, viac-menej však vyjadrujú to, že v dospelom Ježišovi sme poznali najväčšie obnovenie ľudskosti, najlepšieho sprievodcu na ceste k svätosti a najdôležitejšiu autoritu pre svoj život. Tento Ježiš nielen robí Vianoce Vianocami, ale najmä náš život robí životom.
Všetci vieme, ako sa na Vianoce tento Spasiteľ, Kristus a Pán prezentuje. Prezentuje sa ako slabé dieťa. Nie je však dôležité pozastavovať sa nad fyzickou situáciou slabého dieťaťa. Vo vianočnom posolstve je dieťa dôležité symbolicky, nie fyzicky. Treba si spomenúť na to, čo dospelý Ježiš raz povedal dospelým ľuďom o deťoch: „Ak nebudete ako deti, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mt 18, 3) Možno sa niekto nazdáva, že Ježiš tu dáva do protikladu hriešnosť dospelých a nevinnosť detí. To by však bolo naivné. „Byť ako deti“ znamená v Ježišovej reči mať túžbu po láske, mať otvorenosť do budúcnosti a schopnosť prijať dar. Všetci vieme, že deti sa tešia na darčeky. Pritom nemôže byť hodnotná samotná túžba niečo dostať, ale schopnosť niečo prijať. Problém dospelých ľudí nie je v tom, žeby nič nedostávali, ale neschopnosť niečo naozaj prijať. Dospelí ľudia si ešte ako tak dokážu niečo vymieňať. Ale dokážeme aj prijímať? Naozaj prijať dar predpokladá, že uznávam svoju nedostatočnosť a ohraničenosť, a preto som otvorený pre dar, ktorý ma naplní a premení. Nie z mojej sily, ale ako Biblia povie – z milosti. Milosť je tradičným menom pre Božiu lásku. V tomto zmysle hovoril Ježiš: „Ak nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“. V tomto zmysle je na Vianoce reč o človeku – dieťati. O človeku, ktorý sa nechá obdarovať Bohom, aby bol naozaj človekom.
Na našej nástenke je dnes k Vianociam citát od Alfréda Delpa: „Zohnuté kolená a vystreté prázdne ruky sú najzákladnejším gestom slobodného človeka.“ A. Delp bol jezuitský kňaz, ktorý sa zapojil do odboja proti nacistom a Hitlerovi. Zato bol dňa 2.2.1945 popravený. Zohnuté kolená pre neho neznamenali zohnutie sa pred ľuďmi, ale pred Bohom. A vystreté ruky neznamenali žobranie pred ľuďmi, ale ochotu byť obohatený Bohom. Ako povedal, ochota klaňať sa Bohu a od neho prijímať lásku, je najväčším prejavom slobodného človeka. Bez takto slobodných ľudí, ktorí si vo všednosti i vo vážnej situácii zachovajú srdce, dušu a myslenie, život by nebol životom a Vianoce by neboli Vianocami. Poďakujme sa dnes všetkým, ktorí chránia svetlo vianočného poznania a zaželajme si, aby sme si boli vzájomne oporou pri jeho nachádzaní a ochrane.