Odpoveď nám dáva skutočnosť, že diakon Štefan bol prvý mučeník novej cirkvi. Prvotná cirkev si osobitne uctievala mučeníkov - boli to tí, ktorí okrem krstu vodou prijali aj tzv. krst krvi. Nielen ponorením do vody naznačili že chcú odumrieť starému životu a vyjsť z krstného prameňa ako noví ľudia patriaci Kristovi, oni aj skutočne ponorením sa do smrti reálne odumreli kvôli Kristovi tomuto životu. Cirkev sa preto na nich pozerala s veľkou úctou, pretože oni sa zasvätili Kristovi a posvätili svoj život tým najdokonalejším možným spôsobom. V prvých storočiach cirkev ani nepoznala iných svätých, zasvätených Kristovi, iba tých, ktorí svoju vernosť Kristovi dosvedčili svojim životom a smrťou. Až sv. Martin sa vo 4. storočí svojim príkladným životom stal prvým, ktorého si uctili ako svätca - nemučeníka.
Tu sa nám ukazuje odpoveď na otázku prečo sv. Štefan. Pretože Vianoce sú pre nás oslovením - Boh sa stal človekom, prijal konkrétny ľudský život. To sa neudialo len preto, aby nám Boh ukázal svoju solidaritu, ale Boh nás týmto aj oslovil a my ľudia mu na toto oslovenie dlhujeme svoju odpoveď . Keďže Ježišovo oslovenie nášho života sa týka života v láske, v novej odhodlanosti, v ochote priniesť život za to božie, aj naša odpoveď nemôže byť len povrchná, ale má sa dotýkať celého nášho života. Naša odpoveď na Vianoce by nemala byť len chvíľa nábožnosti, ktorá nás rýchlo prejde, ale mala by sa dotýkať celého nášho života a teda aj jeho finále- smrti. Naša odpoveď, Kristovi by mala sa týkať toho, čo je dôležité, na čom sa náš život láme, rozhoduje. To je nakoniec to, čomu žijeme, a teda aj to, čomu umierame.
Pravdepodobne sa nemusíme obávať, že by od nás niekto drasticky žiadal to posledné, no nakoniec prenesene dávame Bohu svoj život tým, čomu žijeme. Tým čomu obetujeme svoj čas. Či už vo forme vzťahu rodiča a dieťaťa, alebo sú to druhí ľudia, ktorým sa snažíme byť osožní, pomáhať im, alebo je to láska k druhým ľuďom, či snaha hľadať svojim životom odpoveď na božie oslovenie - vždy sa jedná o hľadanie toho, z čoho žijeme a prečo nakoniec vieme i zomierať.
Samozrejme vždy nám zostane v živote veľa nezodpovedaných otázok, vždy budeme mať pocit že v niečom je náš život aj tápaním. Možno aj preto sú Vianoce sviatkami noci, tej noci, v ktorej už ale súčasne čakáme deň. Noci, v ktorej náš život prestáva byť len striedaním kolobehu tmy a svetla, ale v ktorej hľadíme v ústrety svetlu. Ten, kto sa v tejto noci vie pozerať s vierou, vidí v nej aj veľké svetlo. Pastieri, ktorí nás sprevádzali vianočnou nocou, s bdelosťou čakali na toto nové svetlo, na nové ráno, nový deň. Sv. Štefan, ktorého si dnes uctievame vedel aj v tej najkritickejšej chvíli svojho života - v noci svojho života: keď ho kameňovali - povedať: „vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha". Pretože tí, čo majú vieru, naozaj vidia aj v noci života svetlo a počujú už niečo z nebeského chválospevu.
Snažme sa preto aj my odpovedať Bohu na Ježišovo narodenie svojim životom, tým, že nám nebude chýbať viera práve v tých okamihoch, kedy sa náš život láme, rozhoduje. Potom aj my budeme mať účasť na sláve Boha, o ktorej hovoril sv. Štefan, keď ho kameňovali.
arbet.viliam@orangemail.sk