Ježiš Kristus oslovil ľudí tým najmocnejším spôsobom. Oslovil nás svojim slovom, ale najmä svojim životom. Životom, ktorý svieti do temnôt tohto sveta ako skutočné svetlo. Je len tajomstvom, záhadou, že toto svetlo mnohí neprijali. Dokonca tí, ktorí božie prisľúbenie dostali ako osobitný dar, ako prisľúbenie pre seba a zároveň aj pre iné národy, ho nespoznali.
Ak evanjelista Ján hovoril o tele, ktorým sa stalo slovo, treba si uvedomiť, že to, čo my dnes nazývame telom, je len časťou toho, čo mala na mysli Biblia. Pretože vtedy sa pod telom rozumela skôr konkrétnosť života, ktorá je daná svetom, do ktorého Kristus, alebo aj hociktorý iný človek, vstupuje. Telo znamená, že človek žije v určitom konkrétnom čase, v konkrétnych vzťahoch, ktoré v tomto prípade ukotvili Kristov život a ktoré zase On poznačil svojim životom. Telo tiež znamená život v jeho smerovaní od minulosti k budúcnosti. Do Krista sa stelesnili dejiny spásy, od počiatku, od prvých chvíľ, kedy si človek začal uvedomovať sám seba a svoju podstatu. Do Krista, ktorý sa stal telom, sa zhmotnili zápasy, v ktorých Boh prehovoril cez prorokov a cez konkrétne deje vyvoleného národa.
Kristus sa stal telom. Telo v tomto chápaní je niečo, čo nám Krista osobitne približuje. Pretože aj my žijeme svoj život v tele. Aj my žijeme svoj život v konkrétnych pomeroch, v čase tu a teraz, s ľuďmi, ktorí sú nám daní ako naši najbližší, ktorí nás sprevádzajú na našej ceste životom. To všetko sú konštanty nášho života. No toto ukotvenie nášho života nie je nemenné, je tu priestor pre to, čo my pretvárame svojou činnosťou, svojím snažením. Stojí pred nami budúcnosť ako niečo otvorené, budúcnosť nás vyzýva, aby sme ju naplnili. Budúcnosť nás volá, aby sme jej dali zmysel, cieľ. Nie vždy sa nám darí to, čo si zaumienime. Nie vždy sa vydaria všetky naše predsavzatia. A predsa, ak sa v živote snažíme o určité zdokonaľovanie, ak sa snažíme nestáť v živote na jednom mieste, ale naopak sa snažíme viac otvárať sa pre druhých a pre život, potom to posunutie v našom živote dopredu môže mať niekedy podobu náhleho skoku, ktorým sa otvorí pre nás nová rovina života.
Záleží na nás, aby sme s Kristom vedeli aj duchovne komunikovať. Aby sme aj my vedeli z jeho plnosti prijímať postupne milosť za milosťou. Aby sme si vďaka tejto komunikácii uchovali aj niečo z duchovnosti Vianoc. To sa dá vtedy, keď do cieľa svojho putovania vložíme aj zápas o vieru. Ak sa v našom živote o vieru úprimne snažíme. Môžeme byť niekedy aj hriešni, no nemali by sme byť prázdni. Prázdni sme vtedy, ak v živote nehľadáme budúcnosť z Ducha, ktorá sa nám otvára cez ľudí okolo nás. Cez konkrétny život, cez ľudí, ktorí nás obklopujú.
Naopak, duchovnými sa stávame vtedy, keď sa usilujeme konkrétnosť nášho života naplniť spiritualitou primeranou dnešnému svetu, dnešnému životu. Keď dosvedčujeme svoju vernosť Bohu i človeku, svetu zároveň. Vtedy je pre nás Boh dôležitým rozmerom nášho putovania smerom do budúcnosti. To je výzva a úloha Vianoc pre nás. To je cesta, ktorú za nás neprejde ani cirkev, ani biskup, či kňaz.
arbet.viliam@orangemail.sk