Homília - 24. 12. 2009

Človek nemusí byť ani príliš starý, aby si uvedomil, ako sa postupne mení oslava najväčších sviatkov v roku. Ak k našim skúsenostiam pripočítame aj rozprávania našich rodičov - veď ich tiež nesieme životom ako súčasť nášho sveta - potom táto zmena vystúpi ešte viac do popredia. Z náboženského základu, ku ktorému bol pripojený kúsok spoločenského zvyku a konzumu sa stáva opak. Vianoce sa stávajú spoločenským a občianskym sviatkom, v ktorom pre mnohých je najdôležitejšie jedlo, pitie, sledovanie určitých programov. Ešteže je tu ľudská rovina týchto sviatkov, ktorá nás vedie k tomu, že po tieto dni chceme byť na seba aj trochu lepší. Ale z toho naozaj duchovného zostal už len akýsi malý, ťažko stráviteľný zvyšok. Mnohí ľudia toto duchovné jadro síce nechcú stratiť, ale na druhej strane ani nevedia, ako s ním naložiť. Stavia nás to pred ťažké otázky, na ktoré nevieme dobre odpovedať.

Vonkajškovosť, ozdobnosť a konzumnosť sviatkov nás - spolu s vyprázdnením pôvodného obsahu - v živote neposúva dopredu, iba pôsobí ako analgetikum vypĺňajúce prázdno v našom duchovne. Niektorí to riešia tak, že na Vianoce cestujú niekam na druhý koniec zemegule k moru. Ale ani tým sa nedá prekryť prázdnota, zostávajúca po skutočnej spiritualite, duchovnosti Vianoc.

Tým, že my sme prišli do chrámu naznačujeme, že hľadáme na sviatkoch ešte niečo hlbšie, duchovné. Iste - aby neprišlo k nedorozumeniu - k Vianociam patrí aj to spoločenské a ľudské. Nakoniec sviatočné zvyky, jedlá a tradície máme všetci do istej miery radi. No zároveň sa hľadáme to, čo je v jadre týchto sviatkov. Duchovné posolstvo Vianoc, ktoré sa dotýka nášho života. Lebo to je dôvod, prečo sa snažíme byť k sebe na pár dní lepší, otvárame svoje srdcia pre iných, viac vnímame lásku, rodinu, blízkosť druhých ľudí. Bez duchovného jadra týchto sviatkov sa mení obdarúvanie druhých len na chvíľkový rituál, z ktorého za pár dní rýchlo precitneme do reality sveta.

V jadre týchto sviatkov je skutočnosť, že Syn boží sa stal človekom. Stal sa nám podobným, dokonca aj v tej detskej bezbrannosti, no zároveň otvoril pre nás nový spôsob existencie. Ukázal, že je možné žiť tak, aby sme to pravdivé v nás nestratilo ani v ďalšom živote. Ukázal nám, že je možné to rozvíjať na cestách tohto sveta, na cestách nášho života.

Narodenie dieťaťa býva chvíľou, kedy si uvedomujeme skryté možnosti, ktoré v ňom driemu. Záleží na ňom a na jeho najbližších, čo z týchto možností sa rozvinie. Ak sa aj my budeme usilovať v našom živote rozvinúť duchovné možnosti, ktoré nám Vianoce ponúkajú, potom ony naozaj osvietia náš život. Dajú mu svetlo aj vtedy, keď tma života bude okolo nás tá najväčšia. To je aj dôvod, prečo dnes spievame Sláva Bohu na výsostiach. Amen.

arbet.viliam@orangemail.sk