Zdá sa, že v ostatnom čase si čoraz viac ľudí uvedomuje, ako sme Vianoce pokazili. Pokazili sme si ich prehnaným dôrazom na veci, kupované darčeky a materiálne zážitky. Kritika konzumných Vianoc sa dostala aj do kresleného humoru v jedných novinách, kde postavičky detí debatujú o Ježiškovi, či im môže splniť ich priania, a potom prídu za otcom a povedia, že do listu Ježiškovi chcú pripísať ešte jeden darček – aby im pribalil aj nejaké „duchovno“. Filozofujúci čitateľ si povzdychne: No, dobre, len keby sme vedeli, čo také „duchovno“ je.
Naši veriaci kresťania by azda mali odpoveď: Patrí sa ísť aj do kostola... Musím povedať, že samotná návšteva kostola ešte nemusí byť duchovná. Nie je duchovná, ak by bola len hľadaním nálady – citového zážitku, a nie je duchovná ani vtedy, ak by bola len splnením náboženskej povinnosti. Slovo duch pochádza z pojmu dych, dýchať – kto dýcha, ten žije. Takže duch označuje život a to, čo život tvorí a nielen si ho užíva. Preto s duchom súvisí myslenie a chápanie, tiež slobodné a zodpovedné správanie. Podobný význam má i slovo duša. Takže kto chce „duchovno“, musí nielen užívať (konzumovať), ale aj tvoriť, chápať, slobodne a zodpovedne konať. Dnes sme čítali ako druhý biblický text úryvok z Listu Hebrejom. List nenapísal sám apoštol Pavol, skôr niektorý jemu blízky kresťan. Pôvodne ani nešlo o list, ale o vysvetľujúcu kázeň o tom, čo znamená Ježišov život. (Text vznikol asi v r. 80-90 pre kresťanov židovského pôvodu v Ríme.) Z listu sme čítali úryvok, kde autor textu vkladá Ježišovi Kristovi do úst slová 40-eho žalmu: „Nechcel si obety, ale dal si mi telo... Hľa, prichádzam plniť tvoju vôľu, Bože.“ (Hebr 10, 5-7; Ž 40, 7-9)
Obetami sa mienili zvieratká, ktoré boli ako náhrada zabíjané za ľudské hriechy v jeruzalemskom chráme. Obeta – zviera alebo vec, niekedy však aj iný človek – sa vždy chápala ako dar, ktorého sa nábožný človek zrieka, aby ukázal, že si váži Boha. Napokon však pri tejto obeti nešlo o „duchovno“, ale o materiálno v tom zmysle, že človek sa nepotrápil, aby niečo pochopil a aby správne konal, ale vyriešil to vecou mimo seba. Ako človek, ktorý namiesto čohosi zo seba, dá vec, kúpi vec, odovzdá vec... Iste, vec, ktorú darujeme, môže byť aj darčekom nás samotných, môže byť prejavom našej lásky, ale len vtedy, ak je v popredí naša vôľa obetovať sa a nie niečo obetovať! To pekne vyjadril už žalmista slovami: Dal si mi telo a ja môžem plniť tvoju vôľu, Bože... Autor Listu Hebrejom postrehol, že tieto slová žalmu vhodne vyjadrujú celý zmysel Ježišovej existencie: Ježiš je tu, aby konečne človek naplnil Božiu vôľu, aby sa vôľa človeka zjednotila s vôľou Božou. A táto spoločná vôľa sa stáva naším posvätením raz navždy... Ježiš Kristus obetoval svoje telo, svoju konkrétnu existenciu ako dar Bohu, obetoval, teda dal svoje myslenie, svoje konanie; nie nejaké veci alebo iných ľudí. Toto však nie je jednorazová záležitosť, ale proces. Preto aj my zasvätení do tohto procesu, môžeme ním byť posväcovaní (poľudšťovaní podľa Božej vôle).
Svet je plný ľudí, ktorí sa chcú mať dobre. Pritom svet, aby mohol jestvovať, čaká na tých, čo chcú robiť dobre. Nie je nič smutnejšie ako kresťania, ktorí nerozlišujú medzi „mať sa dobre“ a „robiť dobre“. Zo všetkých strán počujeme sťažovanie si, aký je svet, akí sú dnešní ľudia, dnešná mládež, deti... Zo všetkých strán zároveň počujeme fňukanie: Ja nemám čas, som preťažený... Ak sme niečím preťažení, tak ľuďmi, ktorí sa chcú mať dobre a nechápu, že mať telo, mať život, je príležitosť robiť dobre.
Povedať to môžeme aj tak, že kresťan je až vtedy kresťanom, keď pochopí, že sa od neho nečaká nová obeta („Kristova vôľa nás posväcuje raz navždy...“), ale zasvätenie sa do tejto obety, do tohto života, do tejto lásky. Ak sa to stane, ak sa nám to podarí, spojení s Ježišom staneme sa aj my darom a konečne darujeme nielen veci, ale seba, svoj život, darujeme to skutočné „duchovno“.