Homília - 1. 11. 2009

Dnes si v našich katolíckych kostoloch uctievame svätých. Možno pre mladších z nás slovo svätí stratilo ten význam, ktorý sa mu prikladal kedysi. Preto nezaškodí trochu si pripomenúť, kto boli svätí a prečo si ich uctievame.

Každé spoločenstvo ľudí je postavené na jednej strane na dôležitých udalostiach, ktoré ho utvárali ale aj na druhej strane na ľuďoch, ktorí stoja v základoch spoločenstva. Takto napríklad pomáhajú utvárať identitu národa okrem iného aj športové úspechy. My kresťania si uctievame popri Kristovi aj svätých, pretože spomienka na nich je dôležitá práve vo chvíľach otrasov, skúšok. Na sa odvolávame práve vtedy, keď nám je ťažšie. Pritom nejde o nejakú detinskosť. Skôr hľadáme vo svätých oporu ako dospelí vtedy, keď zápasíme o naplnenie svojho vlastného života. Keď mu chceme napriek všetkým prekážkam dať zmysel. Práve v problémoch, zápasoch sú nám svätí príkladom v tom, že oni sa nedali odradiť. Často ani nemusíme mať na mysli konkrétnu osobu svätca, stačí určitý predobraz, ktorý nám akoby zasvieti na našej ceste. Inokedy zase s nimi vedieme určitý tvorivý dialóg - tak ako sa v duchu zvykneme rozprávať so svojimi zosnulými predkami. Možno niekedy im aj trochu oponujeme, či protirečíme.

Slovo svätí znamenalo pôvodne tých, ktorí sa zasvätili niečomu. V starom rímskom sväte sa zasväcovali vojaci prísahou na bojovú zástavu. Zasvätili sa tak tomu, že svoj život vedeli aj obetovať v prospech víťazstva. Svätí boli potom tí, čo sa takto rozhodne zasvätili Kristovi. Kristus sa stal pre nich Spasiteľom, záchrancom ich života. Kristus dal ich životu nový rozmer. Premohol nezmyselnosť kolobehu času, a dal životu nový zmysel. Takto ale boli zasvätení Kristovi nielen svätí, ale od krstu aj náš život má podobný rozmer. Pretože aj my sme sa krstom prihlásili ku Kristovi. Ak sme to nespravili dôsledne pri samotnom krste, môžeme to doplniť hocikedy aj tým, čo sa v cirkvi niekedy označuje za druhé obrátenie.

Možno keby nás počúval niekto, kto nie je v srdci úplne veriaci, mohol by si povedať, že my veriaci to potom máme v živote ľahšie. Vieme, komu sme zasvätení. Áno na jednej strane sa vďaka nášmu zasväteniu ľahšie prenesieme cez problémy, prekážky, utrpenia. No na druhej strane nás to zasvätenie, povolanie k svätosti aj k niečomu zaväzuje. Zaväzuje nás k životu v Kristových stopách.

Ako by to asi malo vyzerať, o tom hovorilo dnešné evanjelium. Blahoslavenstvá nepatria v cirkvi k textom, ktoré by nás zaväzovali príkazom. Oni hovoria inou rečou. Je to skôr krehký text, voči ktorému môžeme mať tisíc rôznych námietok. Môžeme oponovať opačnými skúsenosťami, môžeme si klásť otázku kam by sme došli, keby sme toto zachovávali. A predsa vo vnútri svojej duše cítime, že tento krehký text dáva človeku oporu pri budovaní novej spoločnosti. Síce ho nie vždy vládzeme uskutočniť, no keď sa ním necháme vždy nanovo pozvať, začíname chápať, že toto je cesta ktorá pomáha zachovať si to pekné v živote, ideál a súčasne ho prenášať do praxe. Aj keď sami na tejto ceste možno ešte mnohokrát zlyháme. Ježišove blahoslavenstvá z nás robia akýmisi hosťami božieho kráľovstva na tomto svete. Hosťami, ktorý snáď rozpráva trochu inou rečou, ako tí ostatní, no má nádej, že aj jeho reči si nakoniec tí ostatní trochu privyknú.

Ak sa pozeráme na svätých, ešte jedna vec je na nich fascinujúca. Mnohých z nich si uctievame aj za to, že neváhali obetovať svoj život za Krista. No pritom ich základný život nebol obeta, skôr radosť zo života, ktorým Kristovi môžu vzdávať vďaky. A tak aj my sa môžeme pri nich učiť tomu, aby kresťanstvo bolo pre nás niečím radostnejším, aby sme toľko nehovorili o obetiach ako skôr o vďačnosti za to, čo dostávame.

arbet.viliam@orangemail.sk