Oproti tým zásluhám treba povedať aj to, že tí, ktorí prichádzajú bez zásluh, takpovediac bez „pôvodu" dokážu niekedy viac ako tí, čo sa spoliehajú len na zásluhy svojho pôvodu, svojich predkov. Pohľad na slovenskú inteligenciu 19. a 20. storočia nás o tom jasne presviedča. O náš národ sa pričinili veľkou mierou tí, ktorí pochádzali z úplne jednoduchých pomerov. Rovnaký pohľad sa naskytne aj vtedy, keď svoju pozornosť zameriame na oblasť vedy, umenia, techniky.
No a do tretice: niečo podobné v oblasti náboženstva tvrdia aj dnešné omšové čítania. Prorok Jeremiáš, sám trpko skúšaný, oslavoval Boha za to, že Pán zachránil zvyšky Izraela. Krásnym prorockým obrazom hovorí, že nový ľud privedie z končín zeme (teda aj z tých, ktorí nemali ten správny pôvod), zo severnej krajiny (na ktorú sa niektorí pozerali ako na nie dostatočne pravovernú). A kto bude tvoriť ten zvyšok ľudu - ktorý bude taký dôležitý z hľadiska budúcnosti spásy? Bude to veľký zástup - slepých, chromých a žien, ktoré vo vtedajšej spoločnosti nemali rovnakú vážnosť ako muži. Títo všetci z pohľadu proroka Izaiáša budú tí, ktorým sa to dôležité otvorí. Ak hovoril prorok o zvyškoch vyvoleného ľudu, tak sa jednalo nie o zvyšok v matematickom, počtárskom zmysle, ani nie o zvyšok, ktorý má preklenúť akúsi časovú priepasť medzi porazeným národom a jeho lepšou budúcnosťou. Čiže zvyšok ako skupina, ktorá zabezpečí prežitie - aby národ mohol v budúcnosti dosiahnuť spásu.
Mysliteľ G. Agamben hovorí, že vyvolenie na základe mesiášskeho prísľubu sa nevzťahuje ani na celok, ani na jeho akúkoľvek časť, ktorá by sa mohla identifikovať sama so sebou. Takže robíme chybu, keď na miesto vyvoleného národa dosadíme nás kresťanov, alebo ich akúkoľvek časť (napr. tých, ktorí sú tým či oným spôsobom spravodlivejší, či lepší, ako tí ostatní) a už sme si istí svojou účasťou na spáse. Vyvolený ľud je skôr ten zvyšok tých, ktorí spásu hľadajú a túžia po nej, ale nie sú si ňou istí na základe svojej akejkoľvek príslušnosti. Ktorí sami seba skromne chápu ako zvyšok. Apoštol Pavol takto videl spásu nielen ako prísľub budúcnosti, on ju chápal ako prísľub toho, čo v osobe Krista už prišlo, čo je tu prítomné tu a teraz. Čo sa vzťahuje už na našu prítomnosť.
Ježiš Kristus v dnešnom evanjeliu tiež uzdravil slepca, ktorý ničím nevynikal - možno len dôverou, že mu Kristus môže nejakým spôsobom pomôcť A tak sa aj stalo. Ježiš Kristus zrúcal múry rozdelenia, ktoré stavajú choroby, či vonkajšie obmedzenia. Zbúral múry, ktoré nastaval zákon medzi nami a príslušníkmi vyvoleného národa. Zbúral aj múry, ktoré sú dokonca v nás, v našom vnútri: či už vďaka zákonu, alebo vonkajších zásluh, na ktoré sa spoliehame. Boh poslal Ježiša na svet natoľko tajomne, že ho ani mnohí učení, či vyvolení nespoznali. Spoznali ho práve tie zvyšky Izraela, do ktorých boli povolaní aj z iných národov, pretože tie zvyšky sa už nezakladajú na etnickej príslušnosti, ani na nijakom inom rozdelení, alebo na niečom takom, na čom by sme si mohli zakladať.
Spisovateľ Franz Kafka niečo podobne vyjadroval svojimi románmi, napr. tým známym románom Proces. Pripomínal nám, že niekedy naozaj nevieme na akom základe sa bude náš život posudzovať. Nestačí teda vedieť kam patríme, byť si istí svojou príslušnosťou, pretože to nebude to, na základe čoho sa náš život rozhodne. Vonkajšia príslušnosť nebude hlavná. Skôr musíme sami hľadať vo svojom živote to, čo nás zachráni.
Povedané kresťanskou rečou, máme hľadať Spasiteľa tu a teraz. Máme s vierou odpovedať vo svojom živote na božiu ponuku tu a teraz.
arbet.viliam@orangemail.sk