Podobne diferencovaný, rôznorodý je aj dnešný svet. Rozdiely sú nielen medzi jednotlivými kresťanskými vierovyznaniami, teda medzi protestantmi, pravoslávnymi, anglikánmi a mnohými inými spoločenstvami a nami katolíkmi. Ešte väčšie rozdiely sú medzi kresťanmi a príslušníkmi iných náboženstiev - ako sú napr. mohamedáni, budhisti, hinduisti, židia. A okrem toho sú rozdiely aj medzi nami, ktorí sa hlásime ku Kristovi v našej katolíckej cirkvi. My sa snažíme svoju vieru praktizovať pravidelnou účasťou na bohoslužbe cirkvi, iní len na sviatky a možno iní sa ku kresťanstvu hlásia skôr anonymne, tým že občas vyplnia kolonku vierovyznania, kde sa deklarujú ako kresťania.
Tak ako na začiatku novoveku intenzívnejšie cestovanie a objavovanie nových svetadielov s ich kultúrnou a náboženskou rôznosťou otriaslo presvedčením mnohých vtedajších dobromyseľných kresťanov, podobný pocit dnes ľudia zakusujú pri dovolenkových cestách, pri migrácii obyvateľstva, ktorá je aj v našich končinách väčšia ako kedysi. Reakcie na tento jav sú rôzne. Pre niekoho je to podnet k zanechaniu viery, iní rezignujú na hľadanie nejakej záväznej náboženskej pravdy. Iní sa hlásia k postmodernej multi/mnoho - kultúre a z rôznych duchovných ponúk si vyberajú podľa momentálnej situácie.
Do toho všetkého zaznieva hlas po potrebe náboženskej tolerancie. K tomu nás vyzývajú aj dnešné omšové čítania. Starozákonní spoločníci Mojžiša žalovali na prorokov, ktorí prorokovali v božom mene. Mojžiš im to mal zakázať no on namiesto toho povedal: kiež by všetok ľud prorokoval a kiež by všetkým dal Pán svojho ducha. Úplne podobná situácia sa odohrala aj pri Kristovi, ktorému učeníci žalovali, že sa vyskytol niekto, kto v Ježišovom mene lieči ľudí a oni mu v tom bránili, lebo nechodí s nimi. Aj ich Ježiš napomenul so slovami: „nechajte ho - kto nie je proti nám, je za nás".
Ako sa my máme pozerať na tú rôznosť? Je to trochu iná situácia a pekné by bolo, keby aj v dnešnom svete rástol počet tých, ktorí boha oslavujú v chráme z plnosti svojho srdca. Žiaľ, zatiaľ sme svedkami skôr opačného procesu, alebo povedané obrazne: môžeme vidieť cirkevné spoločenstvá ako stromy, na ktorých niektoré vetvy - výhonky rastú, súčasne ale mnohé iné odumierajú. Ako sa máme správať? Niečo z Ježišovho nadhľadu nezaškodí i nám. Ak niektorí vyslovene nepatria k spoločenstvu oslavy Boha tu v chráme, mali by sme sa potešiť aspoň z toho, že sa hlásia ku kresťanskej kultúre, či rámcovo ku kresťanskému etosu, morálke. Tu nám môže byť na pomoci aj dnešné druhé čítanie z listu Jakuba. Tento list sa vyrovnával so situáciou, ktorá v židovstve nastala po zničení Jeruzalemského chrámu, keď pre mnohých pravoverných židov a kresťanov zo židovstva spĺňal úlohu chrámu etos, morálka desatora. Preto Jakubov list sa tak vehementne dožaduje toho, aby kresťania zachovávali morálku, aby zachovávali hlavne spravodlivosť. Aby si nemysleli, že Kristus a jeho láska rušia spravodlivosť, ktorá je tu ako ovocie zachovania určitých pravidiel zákona.
Aj my by sme sa mali aspoň čiastočne tešiť z tých, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu a možno síce sa nezúčastňujú bohoslužby, nerozvíjajú svoju vieru v chráme, ale hlásia sa k spravodlivosti, prípadne sa za ňu angažujú. To nás samozrejme nemôže ospravedlniť od toho, aby sme hľadali pravdu. A aby sme sa v súťaži rôznych právd neusilovali potvrdiť pravdu, ktorú žijeme našim životom. Vtedy preukážeme aj my tú správnu toleranciu príslušníkom iných vierovyznaní, pretože sami budeme vedieť, čo stojí úprimná náboženská snaha žiť svoj život podľa viery. Tomu sa učme aj tu v chráme, aby sme to vedeli potvrdiť svojim praktickým životom.
arbet.viliam@orangemail.sk