To bola prvá asociácia, ktorá sa mi vynorila v mysli pri čítaní dnešného evanjelia. Pri čítaní textu, ktorý kladie do protikladu na jednej strane snahu učeníkov po moci s Ježišovým vyzdvihnutím detí, bezvýznamnosti na druhej strane. Celé to podopiera známy Ježišov výrok, kto chce byť prvý, nech sa stane posledným. Na inom mieste dokonca čítame: ak nebudete ako deti, nevojdete do božieho kráľovstva. Ježiš tak potvrdzuje známu myšlienku z dnešného čítania z listu Jakuba - že prílišné snaženie nás niekedy nevedie k úspechu. Prílišné pechorenie za hodnotami, ktoré chceme mať raz predčasne, inokedy na nesprávnom mieste, nám neprinesie veľa šťastia a pohody. Niekedy je naozaj potrebné prijať aj prázdne ruky, niekedy je nutné zmieriť sa aj s bezvýchodiskovosťou našej situácie. Niekedy je nutné problémy prijať s detskou, či až služobníckou pokorou. Nemusí to znamenať rezignáciu. Pretože život nás niekedy sám prekvapí. Problém, ktorý sme dlho nevedeli riešiť a už sme ho pokladali za neriešiteľný, sa zrazu pohne sám od seba.
Okrem toho sa mi zdá, že evanjeliá posledných troch, štyroch nedieľ nás vedú po neľahkej ceste prijatia Ježišovho kríža. Rôzne námietky proti krížu, proti Kristovej ceste stvárňujú samotní apoštoli. Sú to prototypy správania, do ktorých aj my z času na čas upadáme. Raz je to neochota prijať bolesť, niesť ju. Aj my hovoríme s Petrom Kristovi aj sebe samým - nie: to sa ti, to sa nám nesmie stať. Nesmieme trpieť. Inokedy je to snaha zákonnícky si zadefinovať, nalinkovať život, spoľahnúť sa na zachovanie vonkajších predpisov. Snaha vyhnúť sa všetkému neočakávanému, neistému, čo niekedy môže samotný život až zahubiť, pretože on sa nerád necháva spútavať.
A dnešný evanjeliový text nám predstavil pokušenie moci. Pokušenie dosiahnuť ak už nie plnosť života, tak aspoň dosiahnuť tu v živote väčší diel moci v porovnaní s inými. Kristus kráčal v ústrety Kalvárii a apoštoli sa cestou sporili o to, kto bude prvý, najmocnejší v božom kráľovstve. Kristus ich právom napomína a pripomína, že takto si nepredstavuje spoločníkov na ceste za otvorením toho božieho kráľovstva. Privítal by od nich viac solidarity, viac priateľstva, kamarátstva s ním. Nie vypočítavosť túžiacu po prvých miestach.
Ježiš pripomína apoštolom víziu božieho kráľovstva. Víziu, v ktorej nie je dôležitá moc, ale láska, spravodlivosť, pravda a pokoj. Pretože tie hodnoty sa nedosahujú ani nenastoľujú mocou. Kristus im dáva úlohu - snaž sa zabudnúť na prvé miesta, snaž sa zabudnúť na všetky pocty a hľadaj to, čo hľadám aj ja - teda hodnoty na ktorých je božie kráľovstvo postavené. Snaž sa budovať spoločnosť, v ktorej sa nebude zápasiť o moc, ale ktorá pochopí potrebu poriadku lásky.
A Kristus dáva aj posilu na tejto ceste: Ona je v nás samotných - pripomína apoštolom aj nám - objav v sebe to detské, to čo nechce nič predčasne. Snaž sa byť druhým skôr bratom sestrou, nevyhľadávaj zbytočnú rivalitu. Kristus pripomína aj nám, že v sebe samých môžeme objaviť múdrosť, poznanie, ktoré nebude len prázdnou a cudzou teóriou, ale múdrosťou, ktorá vie dať rozum do súvisu s praktickým životom. Práve také poznanie nás posúva za kráľovstvom božím. A za takýmto kráľovstvom božím môžeme kráčať s pokorou viery, ktorá nám dá silu vytrvať na tejto neľahkej ceste.
arbet.viliam@orangemail.sk