Homília - 13. 9. 2009

Väčšina z nás absolvovala náboženskú výchovu, ktorá nás za pomoci katechizmu priviedla k určitému chápaniu náboženstva. Získali sme presvedčenie, že k Bohu sa môžeme priblížiť na základe posvätných úkonov, ktoré vykonávame, pomocou sviatostí, ktoré prijmeme. Táto náuka katechizmu predstavuje určité kresťanské minimum, no pre ozajstný vnútorný život kresťana nestačí. Nestačí, ak duchovné úkony vykonávame len čisto formálne, lebo ony nám takto nemôžu priniesť väčší úžitok. Teológia katechizmu síce rozlišovala medzi stavom milosti, v ktorom človek prijíma sviatosti s úžitkom a stavom odlúčenosti duše od Boha. Stav milosti sme ale zúžili len na to, aby duša nebola formálne poškvrnená žiadnym hriechom. Je to v podstate správne, ale ani to nestačí. Veď aj mnohí Ježišovi odporcovia, farizeji a zákonníci úzkostlivo dbali na to, aby svoju dušu nepoškvrnili žiadnym hriechom, aby zachovali aj tie najmenšie príkazy desatora. Ich chyba spočívala v tom, že svoju energiu vyčerpali len negatívnym spôsobom, nevenovali sa už pozitívnej snahe priblížiť sa k Bohu a k druhým ľuďom. Preto Kristus karhal ich spôsob vykonávania nábožných úkonov, to, ako sa modlili, postili, či dávali almužnu. Nekarhal samotné úkony nábožnosti, ale to, že sa z nich vytratil ozajstný duch nábožnosti.

Aj dnes sú mnohí ľudia unavení z náboženstva, z Boha. Chýbajú im pozitívne skúsenosti na ceste s Bohom. Svoju náboženskú energiu v tom lepšom prípade vyčerpali na to, aby sa uchránili od hriechu, nie na hľadanie toho, čo by ich v živote posunulo dopredu vo vzťahoch, k zmyslu života.

Dnešné omšové čítania nám ale naznačujú, že cesta k Bohu vyžaduje aj určité vnútorné snaženie, aby sme nestáli duchovne na jednom mieste, ale aby sme vnútorne napredovali. Takouto cestou musel prejsť aj sám Kristus. Aj On musel zdolávať prekážky svojho okolia, aj nepochopenie tých najbližších. Rovnakou cestou prešiel aj starozákonný prorok Druhoizaiáš, ktorý povzbudzoval ľud, aby sa nebál, aby veril v Božiu záchranu, ale sám zakusoval od tých istých ľudí posmech, potupu a opľúvanie. Napriek tomu nezanevrel na Boha. Vždy znovu a znovu počúval boží hlas vo svojom vnútri . Aj nás môže tento prorok oduševniť, ako vždy znovu a znovu, ráno čo ráno neostal len pri mechanickom odriekaní modlitieb, ale počúval boží hlas vo svojom vnútri. Počúval, čím sa Boh prihovára jeho konkrétnemu životu, konkrétnym životným situáciám. V tom spočívala jeho obrovská sila, preto vedel povzbudzovať aj iných. Aj keď - ako sme dnes počuli - sám bol niekedy smutný z odporu práve tých, ktorých posilňoval vo viere.

Aj my sme povolaní krstom ku kňazskému a tak trochu i k prorockému úradu. Minimálne pre svoj vlastný život, ale verím, že aj pre životy našich najbližších máme byť prorokmi a kňazmi, ktorí trpezlivo hľadajú cestičku duchovného napredovania. Ani nám by nemalo stačiť mechanické vykonávanie duchovných úkonov, ale mali by sme sa nechať celý svoj život (aj keď sme niekedy nešťastní a niekedy možno aj hriešni) prefiltrovať božím svetlom, ktoré nás osvecuje a ktoré nás vedie k vždy novým úlohám.

Bývalá vizionárka z Litmanovej, Iveta Korčáková - Hudáková, ktorá sama odvtedy prešla dramatickou životnou cestou, na otázku o čo prichádzajú neveriaci v rozhovore odpovedala, že jej by bez Boha chýbalo, že nemá nič šľachetné, čisté a dobré, pred čím by sa mohla zo srdca skloniť. Naznačila, že jej cesta za Bohom je správna, aj keď mnohí si možno pod správnou cestou predstavujú len niečo úzko cirkevné.

Nebojme sa ani my hľadať Krista vo svojom živote, nasledovať ho a potom aj my môžeme zachrániť svoj život pre hodnoty, ktoré kresťanstvo prináša, tak aby nás ony obohacovali.

arbet.viliam@orangemail.sk