Homília - 30. 8. 2009

V uplynulých nedeliach sme si všímali mystiku Ježišovej eucharistickej reči, ktorá nasledovala po zázračnom rozmnožení chleba, dnešné čítania nás vrátili do reality životného zápasu o správne konanie, o správnu prax. Je dôležité hľadať duchovné zakorenenie našej existencie, duchovnosť, ktorá by nás privádzala bližšie k Bohu a k druhým ľuďom. Možno v dnešnej dobe má duchovnosť skôr podobu zápasu o dobro, o solidaritu, o spravodlivosť. Niekedy v živote sú aj situácie, kedy nám stačí len prežiť, príliš sa nezamýšľame nad tým, čo bude ďalej. Natrvalo ale nie je možné len prežívať zo dňa na deň.

Vidíme to aj na spôsobe, akým posudzujeme druhých ľudí. V spolunažívaní s nimi sa pýtame, z akej roviny žijú, o čo im v živote ide. Pýtame sa či im záleží na spravodlivosti, na pokoji, na širšom spoločnom dobre. Spolunažívanie s inými nás vracia do reality vzťahov. Mám známeho, ktorý žije v mestečku na brehu veľkej rieky, ktorá sa pravidelne, z času na čas vyleje a mesto zaplaví. Jeho obyvatelia, ktorí inak majú dosť starostí sami so sebou, vo chvíli ohrozenie spoja svoje sily a spoločne stavajú pieskové hrádze, čerpajú vodu z pivníc, odstraňujú nánosy blata z budov. Pomáhajú si navzájom nezávisle od svojej politickej či náboženskej príslušnosti. Naznačuje to, že aspoň v stave ohrozenia sme otvorení pre spoločné dobro.

Spoločné dobro pripomína aj náboženstvo. Snaží sa ho zakoreniť aj trochu hlbšie, v Bohu. Privádzať ľudí navzájom bližšie k sebe a zároveň aj bližšie k prameňu života, nie je ľahké. Možno preto niektorí smútia za tvrdšou rukou, ktorá by nastolila keď už nie solidaritu, tak aspoň poriadok. Mnohí dnes zabúdajú na Boha.

Oproti nim iní zdôrazňujú potrebu poriadku a povinnosti. Počuť hlasy, ktoré by chceli poriadkom, zákonom nastoliť blízkosť Božiu. Na takúto hrozbu upozorňuje aj Kristus v dnešnom evanjeliu. Pripomína, že len zákonom, predpisom sa nedá nastoliť dobrý vzťah medzi človekom a Bohom a dobrý vzťah medzi ľuďmi. Ježiš vedel, že väčšmi ako zákon a prikázania je potrebné srdce človeka. Záležalo mu na duchu zákona. Preto namiesto predpisov hlásal lásku.

Srdce človeka v istom zmysle zákon ruší, vyzdvihuje, no zároveň ho zachováva tým najkrajším možným spôsobom. Kto si ctí Boha a človeka svojím srdcom, toho správne pochopenie vedie aj správnym skutkom. Ten zachová ducha zákona. Je dôležité, aby sme sa v živote chceli posúvať dopredu, aby sme nestáli na jednom mieste. Do tohto napredovania sa môžu premietnuť aj naše chyby aj omyly. Pretože to je cesta, ktorá nie je len nejakou vonkajšou pózou, ale je prejavom našej vnútornej poslušnosti voči skutočnej múdrosti zákona.

Pokušenie nastoliť poriadok pomocou predpisov zákona vykreslil spisovateľ Dostojevskij v románe Bratia Karamazovci obrazom stretnutia veľkého inkvizítora s Kristom. Autor opisuje, ako v Španielsku, v časoch vrcholiacej inkvizície prišiel nebadane na zem naspäť Kristus. Stretáva sa veľkým inkvizítorom, ktorý dohliadal na poriadok v cirkvi. Inkvizítor bol z Kristovho príchodu na zem nešťastný. Spomína si, že Kristus už raz svojim účinkovaním narušil poriadok, ktorí budovali farizeji a zákonníci. Pripomína Kristovi, že mnoho storočí museli túto jeho chybu „naprávať". A teraz keď sa im to už konečne za pomoci sily podarilo, majú riskovať, že im to Kristus znova naruší? Nie - preto sa inkvizítor lúči s Kristom chladným bozkom, ktorý Kristovi pripomenul iný bozk - bozk zradcu.

Problém dnešného evanjelia nestojí tak, že tu sme my - dobrí priaznivci Krista a tam zlí židia. V každom náboženstve jestvuje pokušenie dostať sa v živote ďalej akousi skratkou. Ak tomuto pokušeniu odoláme, ak budeme kráčať životom poctivo, potom sa na tejto ceste môžeme priblížiť k tým Izraelitom, ktorí v Zákone videli zdroj života, blízkosť Boha, tak ako to bolo cítiť v dnešnom čítaní z knihy Deuteronomium. Potom nám nebude chýbať dobré srdce ani fantázia dobrých skutkov. Snažme sa v živote napredovať k takejto vnútornej duchovnosti.

arbet.viliam@orangemail.sk