V Taliansku je známych niekoľko miest, ktoré sa spájajú s príbehmi o tzv. eucharistických zázrakoch. V týchto príbehoch sa spomína, že zo sv. Hostie tryskala Kristova krv. Neviem, kto tomu verí, ale podnes ukazujú v týchto mestách plachtičky alebo kamene poznačené údajnou Kristovou krvou. My môžeme v našom kostole ukazovať len moju krv na oltárnom prestieradle, ktorá sa tam však dostala celkom prozaicky. Práve, keď som držal hostiu, začala mi z jedného prsta kvapkať krv po tom, ako ma uštipol komár. Možno podobné pozadie majú aj príhody z Talianska...
Kým z takýchto rozprávaní si môžeme robiť žarty, s plnou vážnosťou chceme brať Ježišove slová, že máme jesť jeho telo a piť jeho krv. V celej 6. kapitole v Jánovom evanjeliu sa opakovane o Ježišovi zdôrazňuje, že je pre nás tým chlebom, tým pokrmom, ktorý nám zaistí spojenectvo s Bohom a večný život s ním. Ako však tejto ponuke „jesť a piť“ rozumieť?
Samotné evanjelium nám nedáva jasnú odpoveď. Priamu odpoveď nám nedal ani sám Ježiš na otázku: Ako nám tento môže dať jesť svoje telo? Akurát zdôraznil: Ak nebudete jesť, ak nebudete piť, nebudete mať v sebe život... Evanjelium totiž neodpovedá vetu po vete, ale dáva odpoveď v celosti. Podobne ako v dobrej detektívke prichádza rozuzlenie na konci, treba aj evanjelium čítať ako príbeh, ktorý dáva odpoveď len v celku a jednotlivosti sa dajú vysvetľovať len z hľadiska celého príbehu. Keď čítame v súvislosti celého evanjelia obraz o Ježišovi ako chlebe pre večný život, teda z hľadiska jeho verejného pôsobenia, jeho smrti, jeho zmŕtvychvstania, tiež z hľadiska jeho pôsobenia ako osláveného Bohom, potom môžeme lepšie porozumieť aj ponuke jesť jeho telo a piť jeho krv. Predovšetkým sa touto ponukou odmieta nábožensko-politická predstava, že pridŕžať sa Ježiša znamená presadzovať jeho moc na úrovni politiky a ekonomiky. Naopak, ponúka sa možnosť vstúpiť do jeho vnútorného sveta; ani v ňom sa však nezostáva, ale spolu s Ježišom sa z toho, čo máme uverené a zažité, vychádza do sveta, aby sme v ňom zvládli svoj život (a mali večný život).
Ide o niečo podobné, ako keď sa zíde rodina, keď sa zídu priatelia, keď prijmeme niekoho za svojho hosťa, a spolu jeme a pijeme. Uvedomujeme si, že to má najmä iný dôvod ako zahnanie hladu. Vzniká záväzok spojenectva a rodí sa odhodlanie ísť spolu aj do ťažkostí. Na toto všetko sa myslí v Jánovom evanjeliu, keď sa ponúka Ježišovo telo a jeho krv. Ponúka sa tu Ježiš, Boží človek, osvedčený spojenec Boha, ktorého Boh nechal zomrieť, aby ho potvrdil úplne radikálnym spôsobom a ukázal ako povýšeného k samotnému Bohu. Kto takto spoznáva Ježišov príbeh až do konca – lepšie, kto sám kráča s Ježišom v tomto príbehu – ten vie, čo to znamená s Ježišom aj jesť a piť, a čo to s ním robí. V istom zmysle z nás potečie krv, nie však preto, že nás poštípe komár. Skôr by sme to mohli porovnať so zvláštnym zasvätením, ktoré poznáme z príbehov o Indiánoch. Keď títo ľudia niekoho prijali za svojho priateľa, za svojho brata, hoci bol predtým cudzí, urobili to zvláštnym spôsobom: Narezali si žily na zápästí a priložili k sebe, aby sa krv premiešala. To mal byť znak bratstva na život a na smrť.
O niečo podobné ide vo výzve jesť Ježišovo telo a piť jeho krv. Cieľom je osobné spojenectvo s Ježišom ako s vlastným bratom. Cieľom je, aby sa premiešala jeho a naša existencia – telo a krv. Aj preto, aby z nás tiekla krv čiže láska. Niekedy tečie z lásky k Ježišovi aj tá krv zo žíl, ale častejšie a normálnejšie má ísť jednoducho o skutky lásky, ktoré raz vyústia do celostne plnohodnotného života.
