Asi poznáte príslovie že človek sa učí po celý život - aj s dodatkom, že napriek tomu hlúpy zomrie. To nechce byť upokojenie pre tých, čo sú leniví učiť sa - naopak, povzbudzuje nás, aby sme sa nedali odradiť na ceste za lepším poznaním a správnym konaním.
K tomu nás vedú aj dnešné liturgické čítania. Vyzývajú nás k duchovnému rastu, k vnútornému učeniu sa. Povzbudzujú, aby sme v živote nezostali stáť na jednom mieste. Výzva napredovať, ísť ďalej samozrejme nie je pohodlná. Preto Izraeliti šomrali pri svojom putovaní na púšti. Podobný motív použil autor Jánovho evanjelia, keď nasýtenému množstvu ľudí Kristus pripomenul, že on chce dávať pokrm pre dušu človeka. Jeho poslucháči tiež šomrali, pretože to už nebol taký pohodlný pokrm ako chlieb, ktorý jedli predtým. Starý Zákon hovorí, že Izraeliti šomrali nielen na púšti, ale aj vtedy, keď po príchode do Palestíny boli konfrontovaní s vyššou civilizáciou pôvodných obyvateľov Palestíny, s ich mestami, s ich náboženstvom úrody, plodnosti, ktorého symbolom bol bôžik Bál. Videli, že náboženstvo Boha Jahveho ich nepriviedlo k takému prospechu, aký mali obyvatelia kanaánskych miest. Vtedy hrozilo, že všetci spolu s kráľom odpadnú od viery v Jahveho a pridajú sa k uctievaniu kanaánskych božstiev.
Biblia rozpráva, že vtedy bránil Boha Jahveho už len posledný z prorokov - Eliáš. Pre národy, ktoré žili na pokraji púšte bol predpokladom života dážď. Preto aj spor náboženstiev rozhodol „súboj" bálových prorokov s Eliášom o to, komu sa podarí privolať zúrodňujúci dážď. Vieme, že v tomto súboji zvíťazil Eliáš. Následne ale podľahol náboženskému fundamentalizmu, svojej horlivosti a odporcov nechal masovo vyvraždiť. K Bálovým priaznivcom patrila aj kráľovná a preto musel Eliáš utiecť na púšť. Práve tam sme ho dnes zastihli v hrozných pochybnostiach, bez prorockej odvahy. Eliáš videl, že nie je lepší, ako jeho predkovia. Jeho zdanlivá sebaistota zmizla a vo výčitkách svedomia sa on dostáva do pozície, v ktorej boli predtým obete jeho náboženského fanatizmu. Vo výčitkách si žiada jediné - zomrieť. Eliáš tu zakusuje svoju duchovnú smrť, ktorá je ešte hroznejšia ako fyzická smrť. Táto smrť odoberá všetku chuť žiť.
V tej najväčšej núdzi ho ale zastihla božia pomoc najciteľnejšie. Zjavil sa mu boží anjel, ktorý ho posilnil, takže prorok znova zaspal a pri opätovnom prebudení už nabral silu, aby mohol kráčať životom ďalej. Aj my v našom živote to božie spoznávame až na viac krát. Až po viacnásobnom stretnutí s tým božím vieme prijať božiu posilu do nášho života, podobne ako Eliáš. Podobne prebiehalo aj stretanie učeníkov s Ježišom. Potrebovali viacero stretnutí, aby v ňom mohli spoznať to božie, to čo im dodávalo silu a odvahu na ďalšiu cestu. My si to stretanie s božím svetom a s Kristom predstavujeme niekedy príliš slávnostne. Realita ale bola oveľa jednoduchšia. Kristus sa pohyboval ako obyčajný človek po slnkom spálenej krajine, kde nebolo ľahké obnoviť vieru v plnší život.
Kristus na rozdiel od Eliáša nepotreboval víťaziť mocou, nepotreboval premôcť svojich protivníkov. On bojoval nie s fanatickou horlivosťou, ale s láskou. On bojoval nie za pomoci moci a sily, ale za pomoci bezmoci lásky. Jeho učenie v zápase s týmto svetom niekedy prehráva. Aj jeho učeníci potrebujú posilu viacnásobného prebudenia sa, načerpania z hĺbok podvedomia. Kresťanstvo, podobne ako náboženstvo Izraelitov je náboženstvom, ktoré nás vedie k aktivite na ceste životom. Žiada od nás aktívne napredovanie smerom do budúcnosti. Nevyzýva nás k pohodliu, aby sme sa spoľahli, že všetko dôležité už vykonali Kristus a Boh za nás. Vyžaduje od nás aktívnu spoluúčasť.
Pred nedávnom som bol na peknom koncerte, venovanom mestu Jeruzalem. Mestu, ktoré má dlhú a pohnutú históriu a ktoré sa obrazne nazýva aj mestom nebeského a pozemského pokoja. Koncert históriu tohoto mesta vyjadril náboženskými spevmi, ktoré predniesli židia, kresťania aj mohamedáni. Vyjadrili, čo Jeruzalem pre zástupcov jednotlivých náboženstiev a kultúr znamená. Vyjadrili túžbu veriacich rôznych náboženstiev po Jeruzaleme, ako meste pokoja. Vyjadrili aj bolesť z nenaplnenia tejto túžby, pretože všetci vieme, že Svätá zem je v súčasnosti skôr ohniskom napätia. A predsa skutočnosť, že na jednom pódiu spolu vystupovali zástupcovia rôznych náboženstiev pôsobila nádejne. Aj keď tá nádej je zatiaľ len v predstave, vo vízii umelcov. Pretože podobné predstavy sú víziou, ktorá môže pôsobiť podobne ako to prvé krátke prebudenie Eliáša. Prebudenie, po ktorom nasleduje ďalší spánok, v ktorom vízia pôsobí ďalej, aby neskôr mohla prerásť do skutkov.
Nebojme sa teda prichádzať k tomu božiemu, stretať sa s ním, aj keď to často je len začiatkom dlhého procesu, ktorý bude musieť v nás dozrieť. Dnešná nedeľa nás povzbudzuje k tomu, že vždy to tak muselo byť a preto by nám nemala chýbať trpezlivosť. Vtedy nás nebude zraňovať ani to, že to niekedy trvá počas celého života a cieľ aj tak celkom nedosiahneme. No vtedy môžeme pokročiť na ceste k náboženskej tolerancii, bližšie k nebeskému pokoju.
arbet.viliam@orangemail.sk