Leto bolo odjakživa obdobím, keď si ľudia dožili čas aj na návštevu zaujímavých miest a podujatí. Niekam chodievame radšej sami, ale pri iných príležitostiach sa radi zaradíme aj medzi tisíce ľudí. V takých prípadoch však musí ísť o niečo mimoriadne. Ľudí pritiahne očakávanie veľkého zážitku, obdiv k nejakej osobnosti či pocit výnimočnej udalosti. K takým udalostiam aj dnes patria niektoré náboženské púte, na ktoré príde aj pol milióna ľudí, alebo mediálne sledované hudobné festivaly, kde podujatie pre tridsaťtisíc patrí už k tým najväčším.
Vieme, že Ježiš priťahoval veľké zástupy ľudí, hoci sám veľké zhromaždenia neplánoval ani neorganizoval. Záujem o neho stúpal prirodzene po skúsenostiach s ním. Jánovo evanjelium spomína, že ľudia videli znamenia, ktoré konal na chorých – preto za ním išli aj na odľahlé miesto. Keď Jánovo evanjelium hovorí o veľkom zhromaždení na druhej strane Galilejského jazera, ide asi o tú istú udalosť, o ktorej sme čítali minulú nedeľu z Markovho evanjelia. Kým Marek spomína Ježišov súcit s ľuďmi a že Ježiš týchto ľudí všeličomu učil, Ján sa v 6. kap. svojho textu zameriava na to, že Ježiš ľudí nasýtil. V tej súvislosti predstavuje Ježiša cez symbol chleba: Ježiš ako chlieb pre skutočný život; Ježiš ako pokrm, ktorý nám dáva sám Boh.
Pre Jánovo evanjelium je na rozdiel od ostatných troch textov evanjelií typické, že posolstvo o Bohu, ktorý koná v Ježišovi, podáva cez veľké symboly. Jánovo evanjelium spomína napr. Ježiša ako Božieho Baránka, ako prameň dobrého vína a živej vody, tiež ako dobrého pastiera a svetlo sveta. K týmto veľkým symbolom sa radí aj symbol chleba. Jánovo evanjelium pri výklade tohto symbolu robí narážky na známe rozprávanie z čias putovania Hebrejov z Egypta. Počas toho putovania sa ľudia sýtili aj mannou, teda plodmi z rastlinky, ktoré mali chlebovú chuť, a tento pokrm nazývali „chlebom z neba“. Na pozadí týchto biblických predstáv evanjelium predstavuje Ježiša ako dobrý chlieb, ktorý ponúka to, čo možno spájať so zážitkom nasýtenia: ponúka pokoj i radosť, vzťahy i budúcnosť. Nakoľko si Ježiša, jeho evanjelium a naše kresťanstvo spájame s týmito predstavami? Máme skúsenosť, že Ježiš je pre nás chlebom, že vďaka nemu zažívame pokoj, radosť a dobré ľudské vzťahy, a tiež že vďaka nemu sa nám otvára budúcnosť? Ak si niekto dá námahu a cestuje na nejaký festival, chce zažiť tieto hodnoty, ak sa niekto vydá na púť – nielen jednorazovú, ale celoživotnú púť viery – chce takéto hodnoty zažiť, skúsiť, mať.
Spomínal som minulú nedeľu, že modlitba a bohoslužba nemôžu byť v prvom rade povinnosťou, ktoré treba vykonať, ale prejavom človeka, ktorý je slobodným z Boha. Podobné platí pre ľudskú morálku založenú na viere v Boha. Taká morálka nie je v prvom rade povinnosťou, ale radosťou, pokojom i výhľadom do budúcnosti. Zlé skutky radosť nespôsobujú, len krátke potešenie, pokoj dávajú len za cenu zabudnutia a budúcnosť netvoria nijakú. Problémom veriacich ľudí nebýva až tak často pretvárka (žeby sme vodu kázali a víno pili), ale skôr to, že neobjavíme radosť zo života vďaka Bohu, ktorý sa nám zjavil v Ježišovi, a ostaneme len pri smutnom vedomí povinnosti, a to z nepochopenia toho, čo sa nám v Ježišovi zjavilo. Preto je obraz chleba pre Ježiša taký dôležitý. Lebo deliť sa o chlieb znamená deliť sa o radosť a pokoj, deliť sa o lásku a spoločne mať silu kráčať do budúcnosti. Na nedávnom karlovarskom filmovom festivale bolo viacero filmov s náboženskou tematikou. Komentátori si všimli, že náboženstvo, cirkev a veriaci človek sú v hraných filmoch súčasnej produkcie predstavovaní najmä negatívne. Filmoví tvorcovia sa zameriavajú predovšetkým na chorobné javy viery, na vyhranené sektárske prejavy alebo sporné témy. Divák tak získava pocit, že veriaci človek nemôže byť celkom duševne a duchovne zdravý. V Karlových Varoch zachraňoval lepší obraz o kresťanstve dokumentárny film Víta Janečka „Ivetka a hora“, film o vizionárke z Litmanovej na Slovensku, ktorá sa nebojí aj dnes svedčiť, že videla Pannu Máriu. V čase najväčšieho záujmu (pred 15-17 rokmi) prichádzali do Litmanovej bez odporúčania cirkevných predstavených mesiac čo mesiac státisíce ľudí. Neskôr sa niektorí cirkevní predstavení pokúsili dievčatá (vizionárky) presvedčiť, aby vstúpili do rehole, a tak sa „oddelili“ od obyčajného života. Ivetka však odišla z kláštora a svoju vieru sa rozhodla žiť uprostred všedného života. Filmový dokument o Ivetke ukazuje na možnú umelosť až farizejstvo „oddelených“ spôsobov nábožného života, ale na druhej strane ukazuje i úžasnú silu kresťanskej viery, ak veriaci človek zostane normálny a hľadajúci. Predvčerom som videl Ivetku, dnes už vydatú ženu, v známej televíznej relácii Jana Krausa „Uvoľnite sa, prosím“. Ivetka je vo svojom svedectve aj po rokoch taká normálna a úprimná, že ani známy ironik Kraus si ju nedovolil v niečom spochybniť.
Krátkodobo nás môže zaujať atrakcia, zvláštny zážitok. Dlhodobo však žijeme len z toho, čo si vnútorne i navonok vybojujeme a obhájime. Nech je to najmä obohacujúca skúsenosť s Ježišom ako pravým chlebom pre náš život, naše zdravie, našu radosť a náš pokoj.
