Viacerí z nás majú skúsenosť s hlásateľmi nejakej novej náboženskej viery. Obyčajne títo ľudia prichádzajú vo dvojici, zazvonia pri dverách nášho bytu a spýtajú sa na naše starosti; ako recept začnú hneď propagovať svoje názory. Najznámejší ľudia tohto typu sú u nás jehovisti, ale v ostatných rokoch sa objavili aj vyznávači iných náboženských vier a kultov. Naši katolíci často nevedia čo týmto ľuďom povedať, a tak zväčša vyprevadia hlásateľov novej viery s tým, že im postačuje ich stará viera.
Stará či nová – to v otázke viery nie je najlepší argument. Z istého pohľadu ako nová viera sa ľuďom mohlo javiť aj Ježišovo ohlasovanie. Podľa evanjelia posielal Ježiš svojich učeníkov po dvoch k neznámym ľuďom, posielal ich bez peňazí, jednoducho oblečených a obutých. Neskôr sa tohto odporúčania kresťanskí misionári celkom nedržali, a cirkvi sa dnes niekedy aj vyčíta, že má majetok. No, Ježiš nepovedal, že jeho učeníci majú žiť z „luftu“, len jasne zdôrazňoval, že žiadne ekonomické zaopatrenie jemu a jeho učeníkom nepomôže, ak nebudeme mať skutočne dobré posolstvo a nebudeme vedieť ponúknuť skutočnú pomoc pre ľudí. Podľa evanjelia má byť tým dobrým posolstvom výzva konať pokánie a tou pomocou uzdravovanie od telesných, duševných a duchovných trápení.
Markovo evanjelium v 6. kapitole hovorí o obsahu posolstva stručne: „Volali ľudí na pokánie...“ Pokánie je zmena, obrátenie, a tiež polepšenie, ak je tým polepšením zmena od uzavretia do seba na život, kde sa sústredíme na hľadanie Boha a jeho vôle. Nejde teda o nové náboženstvo, lebo my nepotrebujeme nové náboženstvo, ale obrátenie sa na Boha a jeho vôľu. Z tohto dôvodu musíme kritizovať aj seba, svoju náboženskú prax a svoju cirkev, ak by za naším posolstvom a našou prácou nebolo nič iné, ako úsilie udržať svoje náboženstvo, či dokonca svoju moc a vplyv nad ľuďmi. Toto znie možno divne, ale je to tak: Ježiš neposlal ohlasovať nové náboženstvo, ale pokánie, obrátenie sa k Bohu. Preto sa mali držať jeho učeníci v pozadí a do popredia malo vystúpiť ich posolstvo. Ak sa v niečom mali ukázať, tak v uzdravovaní od duchovných, psychických a telesných trápení. Môžeme sa pýtať, ako uzdravovali, keď neboli lekármi a zdravotníkmi, ale možno je to zbytočná otázka. Sú choroby, ktoré sa nedajú odstrániť, lebo sme smrteľní, ale veľa je takých, na ktoré trpíme preto, lebo žijeme odcudzene voči sebe, blížnym i Bohu. Z historického hľadiska vieme, že Ježiš posielal svojich učeníkov k ľuďom aj preto, lebo zistil, že nepripraveným ľuďom sa nedá nič dôležité povedať a že nepomáha ani to, ak vidia veľké znamenia (zázraky). Slovo i čin zostanú nepochopené, ak nie sú sprevádzané zmenou v zmýšľaní, teda pokáním, a skutkami pomoci, uzdravovania. V žiadnom prípade však Ježišovi nešlo o hlásanie náboženstva. To, čo my takto voláme (napr. učenie náboženstva), je nešikovné vyjadrenie. Nejde o náboženstvo ako našu pravdu, naše presvedčenie, ale ide o zasvätenie, uvedenie do skúsenosti s Bohom a s tým, čo nás vďaka Bohu robí šťastnými a silnými.
Táto skúsenosť nemôže byť hocijaká, nemôže ísť len o to, že mne bude dobre. Pravá skúsenosť s Bohom sa prejavuje v tom, že bojujeme s nespravodlivosťou a biedou vo svete ako Boží proroci (to je tiež to hlásanie pokánia) a rozumne a s láskou pomáhame ľuďom žiť slobodne, pokojne a zdravo. Nikoho veľmi nezaujímajú ľudia, čo len presviedčajú o svojej pravde. Preto nás ani Ježiš neposiela presviedčať, niečo propagovať. Ale posiela nás zápasiť o svet, aby sa v ňom prejavila Božia spravodlivosť a aby sa slúžilo záchrane ľudí a Božej prírody. Bol som nedávno na púti v Nemecku po stopách sv. Hildegardy. Hildegarda žila v rokoch 1098 až 1179. To je už pekne dávno, ale aj po viac ako 800 rokoch je na miestach svojho pôsobenia živo prítomná (v strednom Porýni). Čo také mimoriadne urobila? Ona sama by povedala, že chcela len ľudí vyviesť zo zabúdania na Boha. Od jej 8 rokov ju vychovávali mníšky. V kláštornej škole sa oboznámila s umením, prírodnou vedou, metódami liečenia, a predovšetkým s Bohom. Neskôr sama žila v kláštore a vo veku asi 42 rokov založila vlastný kláštor. Rešpektoval ju cisár i pápež. Ľudia boli uchvátení jej duchovnými víziami o Bohu, ľuďoch a svete; svoje myšlienky a skúsenosti namaľovala, napísala i zhudobnila. Zároveň bola realistka, na úrovni svojej doby mala skvelé vedomosti o prírode a súčasne ľudí liečila – racionálne, nábožne i ekologicky.
Toto spojenie uchvacuje podnes. Hildegarda je príkladom človeka, ktorého poslal Boh, aby sme sa naučili modliť – hľadať Boha, a naučili sa uzdravovať – hľadať dobro človeka. A to všetko s patričným sebavedomím pred ľuďmi a úprimnou pokorou pred Bohom. Môže to byť aj naša cesta, naša veriaca kresťanská skúsenosť, ktorá nás bude viesť a posilňovať.
