Sviatok Kristovho Tela a Krvi (B)
Mk 14, 12-26
Autor: Karol Moravčík
Dnešný sviatok sa úradne nazýva slávnosťou Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Ľudovo sa tento sviatok volá aj „Božie Telo“. Slávi sa každý rok, vždy vo štvrtok po nedeli Sv. Trojice. Deň sviatku – štvrtok pripomína štvrtok, ktorý nazývame „Zelený“ alebo „Veľký“, teda deň, keď sa slávi pamiatka Ježišovej poslednej večere. Názov sviatku zasa pripomína slová, ktorými Ježiš pri poslednej večeri podával chlieb a víno: „Toto je moje telo, toto je moja krv.“
Prečo máme v kalendári osobitný sviatok, ktorým si pripomíname to, čo sa slávi na Zelený štvrtok, a čo sa slávi vždy, keď slávime sv. omšu? V období stredoveku, v 13. a 14. stor. sa pozornosť kresťanov začala presúvať od slávenia sv. omše ako spoločnej hostiny na Ježišovu pamiatku ku sviatosti ako znameniu Kristovej prítomnosti. Dá sa povedať, že sviatosť sa začala menej prežívať dynamicky a viac staticky. Menej cez konanie a viac cez dívanie, cez úctivé, adorujúce pozeranie sa na sv. Hostiu.
Niektoré dôvody tohto posunu v prežívaní Ježišovej pamiatky od spoločného svätého jedla k úctivému klaňaniu boli sociálne: Kresťanmi boli v stredoveku masy nevzdelaných ľudí, ktorí pri sv. omšiach a tiež v ďalších oblastiach života cirkvi mohli niečo len sledovať, pozerať, počúvať, ale nie naozaj spolu sláviť a konať. Ale dôvody k tomuto posunu boli aj duchovné: Išlo o hlbšie pochopenie, že chlieb a víno pri slávení eucharistie nielen akosi skrývajú Telo Pána, ale že Pán je v týchto podobách osobne prítomný. Na toto malo upozorniť pozdvihovanie, ukazovanie sv. Hostie počas bohoslužby (prvý raz v Paríži r. 1200); neskôr sa sv. Hostia dávala do osobitnej nádoby – monštrancie, a tiež sa aj nosila v slávnostnej procesii po uliciach. Samotný sviatok Tela Kristovho sa začal sláviť najskôr v dnešnom Belgicku (v Lutychu) a do celej cirkvi ho tiež presadili kňazi pochádzajúci z tejto krajiny. V ďalších storočiach sa duchovný život vyvíjal tak, že katolíci sa najmä klaňali a protestanti čítali Bibliu, ale na sv. prijímanie (večeru Pána) sa chodilo len výnimočne – kresťania sa toho cítili nehodní, hriešni. Akoby sme tú známu modlitbu pred sv. prijímaním počúvali len do polovice: „Pane, nie som hodný, aby si vošiel pod moju strechu“, a nepočúvali aj druhú časť: „ale povedz iba slovo a bude uzdravená moja duša.“
Moja generácia zažila v cirkvi po II. vatikánskom koncile pokus o narovnanie spomenutého prežívania a chápania. Do úzadia ustúpilo tiché klaňanie a pochodovanie so Sv. Oltárnou, a viac sa začalo zdôrazňovať to, čo sviatosť Kristovej prítomnosti takpovediac tvorí: spoločná modlitba, rozprávanie sa nad Sv. Písmom a spoločné jedlo na Kristovu pamiatku. Poklona eucharistii, Sv. Oltárnej sa zaiste stále odporúča, avšak mimo sv. omše a ideálne aj mimo priestorov, kde sa slávi sv. omša (čo sa dá dodržať len v niektorých chrámoch). To preto, aby sa zdôraznilo, že Kristus v podobe chleba (a vína), Kristus ako sväté znamenie, tu nie je len ako nejaká svätá vec, ale že tento Kristus je ovocím konania jeho nasledovníkov – na jeho pamiatku. Konania liturgického i praktického. Kristus je prítomný tam, kde sú veriaci spojení vierou a láskou, kde sa rozprávajú o tom, ako žiť evanjelium a prorokov, a kde si spolu sadajú k oltáru, aby prežili jednotu s Kristom v modlitbe a mohli potom prežívať túto jednotu s ním aj v praktickom živote.
Prijímame a klaniame sa Kristovi súčasne. Najprv je však nasledovanie, počúvanie, porozumenie, prosba a modlitba, potom nasleduje obetavá láska, a až potom klaňanie. Klaniame sa, meditujeme, aby sme si precítili, čo prijímame a koho nasledujeme.
