Boli kedysi také časy, že sa ľuďom verilo na slovo. Čo sa vyslovilo, to platilo. A to aj pri uzatváraní dohôd o majetku alebo vo vážnych sporoch. Kto nedodržal dané slovo, sám sa odpísal. Neskôr prišli časy, že sa verilo len papierom so správnou pečiatkou. V súčasnosti sa neverí ani úradnej pečiatke, niektoré krajiny napr. pri cestovných pasoch požadujú biometrické údaje čiže potvrdenie telesnej jedinečnosti človeka. Nárast zlých skúseností doviedol ľudí k snahe hľadať istotu na tej najzákladnejšej biologickej úrovni, kde sa ľudia (azda) nedokážu maskovať a pretvarovať.
Kresťanské náboženstvo napriek občasnému zdaniu nestojí na opačnom póle ako túžba nájsť istotu v telesnom svete človeka. Ľudskú bytosť nepokladáme za preoblečenú dušu uprostred materiálneho sveta, ale za telesnú bytosť. Ako zdôrazňuje novšia katolícka teológia, človek nemá telo, človek je telo; telo nie je prívesok duše, ale spôsob našej existencie. Otázka je, čo znamená toto naše telo a tento spôsob existencie... Treba si práve na Veľkú noc všimnúť, že vierou v Ježišovo vzkriesenie neoslavujeme len pokračovanie Ježišovho života v Bohu, ale oslavujeme pokračovanie jeho života v Bohu ako života ľudského. Evanjeliá spomínajú obavy Ježišových učeníkov po jeho zmŕtvychvstaní, že vidia len akéhosi ducha, ale súčasne zdôrazňujú aj zrod viery v Ježišovo vzkriesenie ako jeho život v telesnosti, a to telesnosti obnovenej. Preto kresťanská viera vyznáva nielen život posmrtný, ale „tela z mŕtvych vzkriesenie a život večný“.
Známe rozprávanie z Jánovho evanjelia o zjavení sa Ježiša jeho učeníkom (najprv bez Tomáša, potom aj za Tomášovej prítomnosti) je svedectvom o duchovne obohacujúcej skúsenosti s Ježišom, ktorú odovzdáva nový telesný Ježiš. Tá duchovná skúsenosť učeníkov s Ježišom spočíva v tom, že im prináša pokoj, zbavuje ich strachu, premieňa ich, dáva im svojho Ducha (nezjavuje sa však ako „duch“!) a vybavuje ich mocou oslobodzovať od ťarchy zlého. Súčasne evanjelium zdôrazňuje, že táto skúsenosť je možná len za podmienky, že Ježiš, ktorý sa zjavuje, je ten Ježiš Nazaretský, ktorý bol ukrižovaný. Teda nejestvuje jeho prízrak, duch, ale on sám je jestvujúci. Preto tak dôrazne evanjelium pripomína, že Ježiš, ktorého vidia, má stopy po ranách na svojom tele. Požiadavka apoštola Tomáša vložiť prst do rán po klincoch, má práve tento význam: Len taká skúsenosť s Ježišom je zmysluplná, ktorá nie je zjavením prízraku, strašidla, ducha, ale zjavením skutočného Ježiša, ktorý bol ukrižovaný.
Čo to všetko znamená? Nestačí veriť, že naši mŕtvi – najmä tí najlepší – v nejakej podobe žijú v nebi, u Boha? Ako vieme, všetky náboženstvá vyznávajú nejakú vieru v posmrtný život. Aj v židovstve sa ujala táto viera, aj keď pomerne neskoro (asi dve - tri storočia pred Kristom), ale nie medzi všetkými židmi, len medzi tými, ktorí oceňovali hrdinskú vytrvalosť bojovníkov za vieru proti násilnej helenizácii (sekularizácii) v období nástupcov Alexandra Macedónskeho. Keď niektorí židia chceli odsúdiť apoštola Pavla po jeho návrate do Jeruzalema, podarilo sa mu uniknúť tak, že zvolal: „Bratia, som farizej, syn farizeja, pre nádej v zmŕtvychvstanie ma súdia!“ (Sk 23, 6) Tým svojich protivníkov rozhádal na prívržencov a odporcov viery v zmŕtvychvstanie. Farizeji nadväzovali na bojovníkov za Boha a národ a vypestovali si citlivosť nielen na dodržiavanie morálky, ale aj na možnosť posmrtného života. Keď sa Pavol a celá kresťanská cirkev začala hlásiť k Ježišovi ako zmŕtvychvstalému, tým dosvedčovala, že ten posmrtný život, v ktorý dúfali niektorí židia pre najspravodlivejších, v plnosti patrí Ježišovi Nazaretskému ako najspravodlivejšiemu pred Bohom. Ohlasovanie, že je živý, teda neznamenalo len to, že časť z neho (duch, duša) je živá, ale že on je živý. Súčasne to znamenalo, že tento život je nový, že ide o nové telo. Nejde o telo rozložiteľné na chemické prvky, ani o akési nemateriálne (éterické) telo, ale o novú telesnosť – nové stvorenie. Toto nové stvorenie sa nedá dosiahnuť len vernosťou Mojžišovým prikázaniam, ale osobným vzťahom k Bohu (ako mal Ježiš), a teda pokrstením (pokresťančením, pokristovením), zasvätením sa do jeho smrti, do jeho lásky, a to aj za cenu, že by sa malo zomrieť na kríži.
Zbieranie telesných údajov o človeku pre potreby štátnych úradov svedčí o náraste nedôvery v modernom svete. Viera v Ježišovo zmŕtvychvstanie je naopak pokusom o dôveru uprostred nedôveryhodného sveta, o dôveru, v ktorej sa vieme aj zraziť s tým, čo je vo svete zlé, a prežiť – nie tým, že zlému osudu unikneme, ale tým, že ním prejdeme ako Ježiš, ktorého Boh dosvedčil ako verného sebe i svetu. Modlíme sa, aby sme v radosti z neho dokázali ho aj nasledovať!
