Slávenie veľkonočných sviatkov máme rozdelené do niekoľkých dní. Včera sme si pripomenuli Ježišovu poslednú večeru, dnes sa dívame priamo na jeho utrpenie a kríž a zajtra v noci oslávime Ježišovo vzkriesenie. Mali by sme to vlastne všetko sláviť v celku, lebo jedno bez druhého je nezrozumiteľné, nepochopiteľné... Ako sa dá sláviť pamiatka Ježišovej večere bez vnímania jej zdroja, ktorý sa nachádza v obeti Kristovej a v jeho smrti? Ako sa dá pozerať na kríž bez výhľadu na vzkriesenie, v ktorom Ježiš dostáva podiel na novom živote? A ako sa dá tešiť z Kristovho zmŕtvychvstania bez trvalej pripomienky jeho desivej smrti? V duchovnom zmysle sa toto všetko nedá pooddeľovať, ale v skutočnom živote to máme často oddelené. Len s ťažkosťami poskytujeme útechu bolesťou zroneným ľuďom, že zajtra bude lepšie, ťažko hľadáme slová, keď nás navštívi smrť – a je jedno, či je tá smrť dôsledkom prírodného nešťastia (ako v týchto dňoch po zemetrasení v Taliansku), alebo ľudskej neopatrnosti (ako sa to deje často na cestách) či dokonca ľudskej zloby, alebo je smrť „len“ dôsledkom nejakej vážnej choroby. Vždy je to pre nás príliš ťažké.
Potrebujeme čas, niekedy veľa času, aby sme sa so svojimi bolestnými skúsenosťami zmierili. Asi aj preto je vhodné, že udalosť Ježišovej smrti a vzkriesenia slávime po viacero dní. Tak ako v našom živote aj pri spomienke na Ježiša potrebujeme si jeho „kalich horkosti“ vypiť až do dna, aby sme si aj radosť z jeho vzkriesenia mohli v úplnosti vychutnať. Ak jestvujú ľudia, ktorí našej reči o záchrane z Boha skrze Ježiša neveria, často je to totiž aj preto, že niektorí kresťania sa ponáhľajú preskočiť z jednej skúsenosti do druhej priveľmi lacno – zväčša pomocou nejakej zbožnej teórie, a celú „kalváriu“ a výstup z hrobu utrpenia neprežijú naozaj a prakticky. V takýchto „zbožných“ skokoch sa historické utrpenie Ježišovo síce farbisto vykresľuje, ale utrpenie mnohých ľudí dnes zostáva nevnímané a dokonca sa v mene akejsi teoretickej viery podceňuje. V kresťanskej teológii nájdeme zaiste mnoho užitočných zdôvodnení, prečo Ježiš zomrel a čo to znamená pre nás, ale nemali by sme zabúdať, že teoreticky sa naozaj nedá utrpeniu porozumieť, že v utrpení jednoducho treba obstáť.
Zmysel do situácie navonok nezmyselného, akoby Bohom opusteného utrpenia, môže vstúpiť len prostredníctvom viery v Ježišovo vzkriesenie Bohom a skrze Boha. Len na základe tejto viery vnímame Ukrižovaného a Bohom vzkrieseného Ježiša tak, že nás pozýva, aby sme dôverovali, že aj naše zdanlivo nezmyselné utrpenie má zmysel a že má význam v ňom vydržať a obstáť až do konca. Na rozdiel od biblického Jóba sa nám nesľubuje, že príde happy end ešte v rámci tohto života, ale máme rozumný dôvod veriť, že príde v radikálne novej podobe života vo večnosti. Krásne vyjadrenie takejto dôvery sa nachádza na posledných stránkach Nového zákona, v knihe Apokalypsa, kde sa na adresu trpiacich ľudí píše: „On sám, ich Boh, bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a smrti už viac nebude, ani smútku, ani náreku, ani bolesti už nebude – lebo čo bolo, sa pominulo.“ (Zjv 21, 3-4) Keď sa o chvíľu budeme s úctou dívať na Ježišov kríž, prijmime vážne aj všetky kríže, ktoré sa dotýkajú nás alebo našich blížnych, a spoločne poprosme Boha, aby nám už teraz dožičil žiť v skúsenosti, že naše slzy sa vysušia a naša bolesť bude premenená.
