Homília - 10. 4. 2009

Dva momenty zo života Krista si uctievame ako prejav osobitného stotožnenia sa Boha s nami ľuďmi. Jeho narodenie v betlehemskej maštaľke a smrť na kríži. Boh sa stal človekom a v Kristovi zomrel za nás na kríži. Akoby sa v týchto dvoch udalostiach zastavilo dianie nášho sveta a našich dejín sa v týchto dvoch okamihoch dotkol Boh. Akoby sa nášho času, ktorý neustále kamsi plynie, dotkla večnosť. V oboch týchto momentoch si uvedomujeme, že Boh - nekonečný a presahujúci naše chápanie, sa nám priblížil tým najväčším možným spôsobom, priam sa nám necháva dotknúť. Ten prvý vianočný dotyk nás vedie k citu a nehe, tento druhý veľkopiatočný nás vedie k zmĺknutiu, k zastaveniu sa a k zamysleniu.

V tichu hľadáme, čo nám Boh týmto činom chcel povedať. Boh ktorý nás prevyšuje, sa na kríži stotožnil s nami ľuďmi a otvára nám novú budúcnosť. Otvára nám nový život práve tým, že sa najprv stotožnil s našou smrťou, ktorú zobral na seba.

Hovorí sa o tichu Veľkého Piatku. Tichu, v ktorom osciluje to, čo je staré a uzavreté zároveň s možnosťou toho nového, otvoreného, čo sa ešte nezačalo, ale čo je už cítiť v ovzduší. Ukrižovaný Kristus nám ukazuje, že koniec môže byť aj novým začiatkom. Najväčšiu nádej nám dodáva práve tam, kde sa rozšírila najväčšia beznádej. Podobne ako spása sa začína šíriť tam, kde predtým vládol hriech.

Nechajme dnes vstúpiť Krista do svojho srdca a meditujme to ticho, ktoré je tichom novej možnosti, nového začiatku a snažme sa aj my pripojiť sa k nemu otvorenosťou voči životu, druhým ľuďom a novej budúcnosti, ktorú nám život i Kristus ponúkajú.

arbet.viliam@orangemail.sk