Homília - 22. 3. 2009

Dlhé storočia sme sa nazdávali, že my kresťania máme pravdu vo svojich rukách a jediným problémom bolo hľadať spôsob, ako túto pravdu odovzdávať ďalej. Nechcem povedať, žeby tá či oná pravda viery dnes stratila niečo zo svojej platnosti, ale dnes viac musíme vieru konfrontovať so svetom, v ktorom žijeme. Ak naše presvedčenie dnes podlieha otázkam, je to pre niekoho podnet k sklamaniu, k rezignácii. Iní sa zase snažia pevnejšie sa zariadiť v realite tohto sveta a zase iní hľadajú duchovné hodnoty niekde inde, nie v kresťanstve. Aj my, ak chceme obhajovať poklad viery, sa ocitáme v úlohe hľadačov. To nás drží trochu pri zemi a núti nás našu tradíciu tvorivo rozvíjať.

Druhý vatikánsky koncil hlásal potrebu návratu k prvým kresťanským časom. To ale bolo v dejinách kresťanstva obdobie, keď ešte nič nebolo pevne zadefinované, keď ešte bolo všetko veľmi dynamické. Vysvetlenie dejín sveta sa ešte len hľadalo. Kresťania vtedy neboli tými, ktorí už všetko vedia a staticky obhajujú niečo dané, minulé. Preto sa ku Kristovi pridávali skôr nespokojné a nepokojné typy, z ktorých mnohí už vyskúšali všetko. Táto epocha prvej cirkvi je v protiklade k neskorším časom, kedy sme sa nazdávali, že už máme všetko správne zadefinované (a mnohokrát aj podopreté mocou, či mocenskými vplyvmi).

Dnešné čítanie z evanjelia nám ponúklo postavu tzv. skrytého Ježišovho učeníka - Nikodéma. Nikodém hľadal pravdu o živote a evanjelista kladie Ježišovi do úst vysvetlenie dejín spásy. Hovorí: „kto koná pravdu, ide na svetlo". Nejedná sa teda o vlastnenie pravdy, o rozum, ale o konanie pravdy, skutky, ktorými bojujeme proti nespravodlivosti, proti temnote zla. Ježiš nesľubuje, že pravdou premôžeme ostatných, skôr nás učí žiť s tými druhými, ktorí zmýšľajú inak. Viditeľným znamením spásy bude symbol prehry - kríž. Človek ozdravie až keď si toto uvedomí, pri pohľade na toto znamenie. Je paradoxom, že my kresťania často neznášame pohľad na kríž, v minulosti sme z neho dokonca spravili symbol zápasu voči inovercom. Pod znamením kríža sme viedli križiacke vojny. Evanjelista ďalej pripomína, že Boh svojho syna neposlal na svet preto, aby svet odsúdil, ale preto, aby svet spasil. Spása nie je nejaká istota, aj keď po stáročia nás zaujímalo predovšetkým to, ako ju dosiahnuť. Spása sa nezískava ako nejaká odmena, ale vzniká tam, kde vieme zápasiť za lepší svet, za spravodlivosť - tam, kde nám nie je ľahostajný osud našich blížnych, ani osud sveta, v ktorom žijeme.

Starý Zákon, aj dnešné čítanie, pripomína Izraelitov, ktorí verili v Boha aj v obdobiach, kedy ešte nemali nádej na večný život. Izraeliti sa okrem toho v ťažkých časom museli zmieriť aj s tým, že ich nepriatelia im vypálili boží dom a zničili Jeruzalem - hlavné mesto. V čom spočívala ich nádej a viera? V tom, že Boh bude s nimi, keď budú kráčať v súlade s božím Zákonom. Boží Zákon nebol prednostne morálna výzva, skôr predstavoval výzvu k spravodlivosti vo vzťahu k blížnym i k Bohu. Viera do značnej miery znamenala pre Izraelitov kráčať po ceste spravodlivosti. Aj apoštol Pavol nám pripomína, že Boh nás cez Krista zachránil a oživil preto, aby sme konali dobré skutky.

V týchto dňoch čítam knihu nemeckého autora Joachima Bauera, popisujúceho neuro-biologické objavy, umožnené tomografickým skúmaním ľudského mozgu. Ľudský mozog a neuróny v mozgu pracujú v istom zmysle po zaužívaných dráhach, ktoré vznikajú už v najrannejšom detstve. Už v skorom detstve vzniká u človeka pocit istoty, alebo neistoty, ktorý je nám potom vlastný po celý život. Neznamená to ale, že svojim úsilím nemôžeme na tom nič zmeniť. Naopak, každá úspešne prekonaná prekážka posilňuje v našom živote nové návyky. Dáva nám silu, aby sme sa učili problémy riešiť. Možno niečo podobné jestvuje aj v rovine kolektívneho vedomia. My kresťania sme sa príliš spoliehali na zažitý pocit istoty. Moderná doba nám ho postupne už vyše 200 rokov berie a pripomína nám, že aj my musíme životom kráčať so všetkými rizikami a často aj s neistotou. Jediným pokladom je žitá, konaná viera, ktorá nás vedie ku skutkom spravodlivosti. Viera je poklad, ktorý si môžeme upevňovať pri riešení jednotlivých situácií života. Viera je poklad, ktorý opatruje vzory správneho konania, vzory spravodlivosti.

Snažme sa teda aj my v rámci našej prípravy na slávenie Veľkej Noci kráčať spolu s Nikodémom po ceste pravdy, tak, aby sme vládali konať skutky spravodlivosti.

arbet.viliam@orangemail.sk