Homília - 1. 3. 2009

V cirkevných kruhoch počuť čoraz častejšie ponosy na dnešný svet, na dnešnú dobu. Pohľad do kostolov naozaj prezrádza rednúce rady, postupne vymiera generácia, ktorá vieru praktizovala pravidelnou účasťou na nedeľnej bohoslužbe a nastupujúcim generáciam duchovný život často už veľa nehovorí. Nemalo by nás to ale viesť k lamentáciám, alebo k raz defenzívnejšej, inodedy zase útočnejšej obrane toho minulého sveta. Skôr by nás mala nová situácia podnietiť k hľadaniu spôsobu, ako vieru žiť a odovzdávať ďalej aj v dnešnom zmenenom svete.

Veď už niekoľko storočí je ľudstvo v pohybe. To, čo dnes vnímame okolo seba, je len završovaním procesu, ktorý sa deje od začiatku novoveku. To, čo bolo po stáročia nemenné, statické, sa v novovekej spoločnosti dalo do pohybu. Predznamenal to už antický filozof Herakleitos svojim slávnym výrokom panta rhei - všetko plynie. My dnes už nevnímame usporiadanie spoločnosti ako Bohom dané, skôr ako ľuďmi zvolené. Moc v štáte odvodzujeme od človeka a jeho slobodnej voľby. Človeka už nevnímame len ako pasívny objekt dejín, hračku osudu; skôr si uvedomujeme, že sme tí, ktorí spoluvytvárajú dejiny tohto sveta. Znamená to, že ľudstvo postupne dospieva. Aj v náboženstve sa už nechápeme ako malé deti pred veľkým, všemohúcim Bohom, skôr si uvedomujeme ako dospievajúci svoju vlastnú spoluzodpovednosť za stav sveta, v ktorom žijeme. Mení sa tak postupne obraz človeka.

Motív premeny, stávania sa samým sebou, sa tiahne celými dejinami človeka a dejinami spásy. Dejiny spásy ho poznali najprv ako hriech. Človek sa hriechom oddelil, odlúčil od Boha. Hriechom sa priklonil k ničote, čím na seba pritiahol boží trest. To je obsah biblického rozprávania o potope. Ak sa človek chce stať sám sebou, to ešte nemusí byť zlé. Zlou je ale pýcha, ktorá z odvrátenia sa od Boha vyplýva. Pýcha priviedla človeka k namyslenosti, k stavbe babylonskej veže, či k nadutosti. Tu môžeme nájsť určitú podobnosť s dnešným svetom. Aj dnešný človek si namýšľa, že všetko dokáže a zároveň aj všetko môže. Sami ohrozujeme našu zem porušovaním ekológie, aj šialených megalomanov posadnutých samých sebou poznal novovek viac ako staré biblické časy. Naznačuje to, že štruktúra ľudskej duše sa príliš nemení.

Ak je tu rozdiel, tak vďaka Kristovi a kresťanstvu. Dnes na začiatku pôstneho obdobia sme počuli, ako Ježiš odišiel do samoty, do púšte. Asi z podobného dôvodu, ako človek sa oddeľuje od toho známeho, od pôvodného spoločenstva (niekedy aj od zaužívaného spoločenstva s Bohom). Je to v túžbe po niečom novom. Kristus ale v púšti nehľadal egoisticky sám seba, ale novú formu spojenia s Bohom a s človekom. Nechcel potvrdiť sám seba, hocako bolo to pokušenie lákavé(moc, chlieb, sláva). Jeho odlúčenie sa, ponorenie sa do púšte bolo prípravou na to veľké, čo chcel vykonať. Bolo prípravou na zápas o novú duchovnosť, ktorú musel vybojovať aj proti predstaviteľom tej starej. Ježiš v púšti hľadál nielen odlúčenie a odstup od toho starého sveta, ale zároveň aj nové prepojenie, spojenie medzi ľuďmi a medzi človekom a Bohom.

Ak sa ešte raz pozrieme sami na seba, tak asi aj my budeme v náboženstve čoraz častejšie sami -aj zoči voči Bohu. Boha budeme v budúcnosti nachádzať ťažšie, ako generácie pred nami, ktoré ho ešte vedeli čítať v prírode. Na druhej strane, ak nestratíme schopnosť púšte, ak sa nebudeme chcieť nasilu nechať dnešnými médiami „uzabávať až k smrti", aj my budeme môcť nachádzať v dnešnej samote aj nové spojenie s Bohom a s duchovnými ľuďmi. Potom dokonca aj tma, v ktorej nevieme nájsť Boha sa nám môže zmeniť (spolu so sv. Terezkou) na určitú mystiku tmy, prázdna, v ktorých budeme Boha síce len tušiť, no napriek tomu nám on môže svietiť aj v skrytosti.

Možno nám tohoročný pôst chce povedať niečo podobné ako všade spomínaná finančná kríza -potrebu určitej pokory, skromnosti, uvedomenia si, že človek toho k životu nepotrebuje veľa. Ak sa k tomu s Kristom priblížime, potom aj pre nás bude náboženstvo znamenať nielen odlúčenosť, osamostatnenie sa, ale aj nové liečivé spojenie s Bohom a druhými. A naše srdce nás bude viesť nie k ponosám na zlý svet, ale k oslave Boha za všetky dary, ktoré v našom živote dostávame.

arbet.viliam@orangemail.sk