Homília - 22. 2. 2009

Môže viera človeka liečiť? Každoročne putujú státisíce chorých do Lourd a iné pútne miesta v nádeji, že sa tam uzdravia. Nie síce veľa, ale niekoľko zázračných uzdravení sa na týchto miestach už odohralo. Lekári poznajú malý zlomok prípadov, pri ktorých sa ľuďom v pokročilom štádiu zastaví rakovinový proces a spontánne im zmiznú metastázy. Lekári ale hovoria, že sa jedná o desattisíciny percenta, teda o veľmi malý zlomok takto vyliečených ľudí. Aj v Lurdoch sa odohralo niekoľko desiatok takýchto nevysvetliteľných uzdravení, tamojší návštevníci sa ale počítajú na milióny. Veľa pútnikov napriek tomu popisuje, že tu našli iné uzdravenie - uzdravenie svojej duše. Pochopili zmysel svojej choroby, vyrovnali sa s ňou, naučili sa s ňou žiť. Zmenil sa ich zmaterializovaný vzťah k vlastnému telu a zdraviu. Pochopili, že organizmus nie je stroj, v ktorom pri poruche vymeníme pokazenú súčiastku a začali lepšie hospodáriť so svojimi silami a schopnosťami.

Už niekoľko týždňov pri nedeľných bohoslužbách čítame úvodné kapitoly Markovho evanjelia. Ježiš v nich vidíme predovšetkým ako liečiteľa, ktorý ozdravuje jednotlivé sféry života človeka. Od vnútorných cez telesné až po morálne a sociálne. Jednotlivé príbehy uzdravení predstavujú určitú typológiu Ježišovho liečivého prístupu a naznačujú, čím všetkým nás môže kontakt s Kristom obohatiť. Tieto príbehy poznajú proces postupného priblíženia sa ku Kristovi, dôležití sú v nich aj pomocníci chorých a ich viera, ktorá pomáha prekonávať prekážky. Prekážky uzdravenia prichádzajú zo strany okolia, počúvame o skepse niektorých okolostojacich, vnímame ich kritiku, nezriedka až posmech. Teda príbehy uzdravení obsahujú aj proti-pôsobenie síl, ktoré akoby chceli človeka udržať v jeho chorobe.

Ježišov liečivý prostriedok býva rôzny. Niekedy je to dotyk, inokedy modlitba, v dnešnom príbehu Ježiš začal liečiť človeka zvnútra, od duše - zvestovaním odpustenia hriechov. Tu narazil na odpor svojho okolia. Hoci aj starozákonné židovstvo poznalo prípad odpustenia hriechov ako prostriedok vyliečenia, odpúšťanie hriechov bolo vo všeobecnosti rezervované Bohu, človek ho mohol získať len pomocou určitého kultu v predpísanej podobe. Podobne ako je dnes takouto formou odpustenia hriechov spoveď. Ježiš si v dnešnom evanjeliu neprivlastnil odpustenie hriechov, ak sme dobre počúvali, nepovedal odpúšťam ti hriechy, ale na druhej strane suverénne skonštatoval stav človeka - odpustili sa ti hriechy, čím naznačil, že práve cez neho, pri Kristovi sa deje niečo nové.

Celé evanjelium je o novom začiatku, je vyjadrením nádeje, že človek môže obnoviť svoj život, je o novom začiatku. Kristus neprišiel oprašovať staré začiatky, cez neho sa dialo niečo radikálne nového. Do toho nového zapadalo aj odpustenie hriechov. To správne pochopili nielen Ježišovi odporcovia, ale aj Ježišovi učeníci a už od počiatku cirkvi si učeníci navzájom udeľovali sviatosť odpustenia hriechov. Odpustenie hriechov je ale vnútorná skutočnosť, pre väčšinu ľudí zostáva neviditeľné. Väčšina ľudí vníma až zrejmé vyliečenie z choroby, nie duchovný predpoklad tohto vyliečenia. Bohužiaľ aj my sa v náboženstve často spoľahneme na to, čo je vidieť navonok. Účasť na bohoslužbe, na spoločenstve veriacich nehodnotíme podľa duchovného hľadania človeka, podľa jeho duchovnej blízkosti ku Kristovi. Stačí nám fyzická prítomnosť. Rovnako niekedy počítame udelené sviatosti a zabúdame, že to najdôležitejšie na sviatostiach nie je to vonkajšie, materiálne, viditeľné, ale to vnútorné - duchovné.

Starozákonné čítanie z proroka Izaiáša Izraelitom pripomínalo, že netreba hľadieť len na dávne príbehy záchrany, ktorým bolo predovšetkým vyslobodenie z Egypta. Treba si uvedomiť, že Boh aj v súčasnosti chce znovu konať. Treba si všímať to nové - to, čo ešte len klíči. A apoštol Pavol prežil svoj neľahký život v úlohe priekopníka toho nového. Takže musel riešiť aj svoje vlastné sebachápanie medzi božím poverením na jednej strane a pokorou na druhej strane - ako je to naznačené aj v dnešnom druhom čítaní.

Pavol podobne ako Izaiáš, či mnohí iní proroci, bol Pavol predchodcom niečoho nového, novej duchovnosti, ktorá si vedela predstaviť aj rozchod so starým spoločenstvom viery Izraelitov. Pavol, ktorý Krista osobne nepoznal, videl ďalej, ako ostatní apoštoli. Ak bol nakoniec prijatý do kánonu Písma sv. Nového zákona, tak to naznačuje, že to nové si nakoniec osvojili aj ostatní apoštoli a celá prvotná cirkev. To nové musí niekedy zápasiť s prekážkami, tak ako s nimi museli zápasiť tí, čo niesli chorého ku Kristovi. No ovocím ich zápasu bol nový život, ktorý chorý mohol začať. Možno aj to je obrazom pre nás, dnešných kresťanov, ktorí sa niekedy len namáhavo boríme s vierou v dnešnom modernom svete.

Náboženstvo niekedy chápeme ako vernosť tradícií, vernosť tomu starému, čo sme zdedili. Niekedy sa aj modlíme dedičstvo otcov zachovaj nám Pane. No nemali by sme mať pocit, že sme odkázaní len na uctievanie toho predošlého. Aj v nás by mala byť dôvera v to nové, čo bude liečiť dnes nás, náš život, a svet v ktorom žijeme tu a teraz.

arbet.viliam@orangemail.sk