Editoriál - 17.2.2009

Pred niekoľkými dňami vyrušil slovenskú mediálnu scénu list, ktorý podpísalo zopár bratislavských katolíckych kňazov. V liste sa obrátili na vedenie KDH, aby sa zrieklo politickej podpory I. Radičovej v prezidentských voľbách a svoju podporu preorientovalo na muža, ktorý pred rokom z KDH odišiel – na F. Mikloška. V časti spoločenských kruhoch na Slovensku vyvolal tento list obavy, že sa tu prejavila nebezpečná snaha katolíckej cirkvi zasahovať do chodu vecí verejných.

V skutočnosti sa list zrodil z iniciatívy jedného kňaza a s jeho textom sa oboznámili kňazi jedného bratislavského obvodu počas spoločného obeda. Niektorí z nich sa podpísali. Asi zaujímavejšie ako samotný list sú ozveny, ktoré tento list vyvolal. Hoci ide o drobnú udalosť, list ukázal, na akej úrovni prebieha diskusia o mieste cirkvi v našej spoločnosti. Zdá sa, že značná časť verejnosti stále stotožňuje cirkev jednoducho s kňazmi a zároveň aj inteligentnejší sekulárni ľudia pri každom priamejšom vyjadrení sa niektorého z kňazov k politike bijú na poplach a žiadajú vylúčenie vplyvu cirkvi, respektíve kňazov, z rozhodovania o veciach verejných. Osobne som dosť prekvapený zo silných slov S. Abraháma, ktorý napísal, že „list zasahuje do voľby sekulárnej hlavy štátu, do demokratickej štruktúry politických strán a odsudzuje nielen interrupcie.., ale aj politickú štruktúru liberálnej demokracie“ (Majú kňazi právo rozprávať do politiky?, SME 16. 2. 2009.) 

Súhlasím so S. Abrahámom, že list svedčí (čiastočne) o nevyjasnenom postoji niektorých ľudí našej cirkvi k fungovaniu sekulárnej spoločnosti. S jeho názorom, aký by tento postoj mal byť, však v mnohých bodoch musím polemizovať. Keď sa pozrieme na samotný text listu, všimneme si, že list je formulovaný ako text veriacich ľudí (bratov vo viere) ľuďom, ktorých autor listu zjavne pokladá tiež za bratov vo viere, za ľudí spriaznených. Ak takýto list zasahuje do volieb hlavy štátu, zasahuje podobným spôsobom, ako zasahujú desiatky ďalších vyslovených, napísaných či mailovaných názorov. Medzi nimi napr. aj názory niektorých katolíckych kňazov, ktorí podporujú kandidatúru I. Radičovej. Prečo by občania (a súčasne veriaci) nemohli písať ľuďom vo vedení niektorej politickej strany? Nevidím v tom nutne negatívne zasahovanie do štruktúry tejto strany. Takým zásahom by bolo verejné pohrozenie, že ak napr. nezmení vedenie KDH svoje stanovisko, budú podpísaní kňazi pokladať ľudí z vedenia za verejných hriešnikov a budú iniciovať kroky, aby sa proti nim cirkevne zakročilo. Takéto vyjadrenie v liste nie je a ak by aj bolo, vyšší predstavitelia cirkvi by ho museli odmietnuť ako prehnané a nenáležité, vyjadrujúce len jedno súkromné stanovisko. (Čo inak hovorca KBS hneď urobil aj v tomto prípade.) 

Verejnosť, ktorá sa označuje za liberálnu, očakáva, že odluka cirkvi od štátu (presnejšie od štátneho rozpočtu) by napomohla tomu, aby cirkev a štát zostali slobodnými každý vo svojom priestore. Priame mocenské prepojenie medzi cirkvou a štátom by skutočne mohlo ohrozovať slobodu štátu, cirkvi a najmä samotných občanov. Takéto prepojenia, pokiaľ viem, však podnes v určitej forme jestvujú aj v krajinách, ktoré sa dávajú za vzor liberálnej demokracie, a to bez toho, aby boli našimi sekulárnymi spoluobčanmi kritizované. Stačí pripomenúť Veľkú Britániu, kde má katolík zakázané stať sa hlavou štátu. A našli by sme aj iné problematické mocenské prepojenia. Na Slovensku nič podobné nehrozí, len viac alebo menej múdre vyjadrenia katolíkov vo verejnom živote. Cirkev tvoria v danom štáte občania tohože štátu a sú členmi tej istej jednej spoločnosti. Nemožno toho istého človeka umelo rozdeľovať na občana a člena cirkvi. Všetky krajiny EÚ, v ktorých je odluka cirkvi od štátu, majú s katolíckou cirkvou nejakú podobu konkordátu alebo medzištátnej zmluvy s Vatikánom, kde sa ani náhodou nenájde ustanovenie, ktoré by bránilo predstaviteľom cirkvi (jedno či ide o kňazov alebo ostatných členov cirkvi) vyjadrovať sa k veciam verejným alebo hodnotiť kandidátov na politické funkcie. V USA, v krajine s najdlhšou tradíciou odluky cirkvi od štátu, katolícki biskupi nikdy nemali problém s verejnou kritikou niektorých politických rozhodnutí americkej vlády (a to aj na úrovni biskupskej konferencie) a osobitne zdôraznili napr. automatické vylúčenie zo sviatostí cirkvi pre toho katolíka, ktorý by z postu politickej funkcie priamo podporoval uskutočňovanie interrupcií. Všeobecne je známy aj masívny vplyv niektorých predstaviteľov protestantských cirkví na vládu bývalého prezidenta G. Busha. Takže, aj v slovenskom prípade, ak by skutočne prišlo k odluke cirkvi od štátu, nemožno očakávať menej apelov zo strany cirkvi na verejný život a chod štátu, ale skôr, naopak, väčšiu angažovanosť za určitú etickú orientáciu a viac kresťanských vízií ohľadom spoločenského života štátu. 

Namiesto kritiky na samotnú existenciu listu niekoľkých bratislavských kňazov sa treba skôr kriticky pozrieť na jeho obsah a formu. K listu sa prihlásili zvlášť ľudia, ktorí sami seba označujú za „náboženskú pravicu“. (I. Gazda, SME 16. 2. 2009.) Z týchto kruhov sa správne pripomína, že úlohou cirkvi nie je politicky presadzovať svoju náuku, ale eticky formovať verejný priestor. I. Gazda však vyslovil aj presvedčenie, že až vtedy, „keď by sa cirkev začala vyjadrovať k politickým a ekonomickým nástrojom, ktoré má vláda používať pri spravovaní krajiny či k vytváraniu povolebných koalícií.., bolo by nevyhnutné kričať na poplach“. Keďže však aj vojna, vládnutie dekrétmi namiesto vládnutia cez parlament či známe „valcovanie menšiny väčšinou“ sú zjavne politické nástroje, podobne ako sú ekonomickými nástrojmi zoštátňovanie a privatizácia, nerozumiem, prečo by sa kresťania ako takí (nielen cirkev cez najvyšších predstaviteľov) nemohli a nemali k tomu všetkému vyjadrovať a prečo by nemali kričať, že napr. v určitom prípade vôbec nejde o tzv. spravodlivú vojnu alebo správnu privatizáciu, ale o zločinné konanie.

Eminentným politickým nástrojom je aj politická strana. Osobne mi vadí, že cirkev a my kresťania všeobecne nechávame systém politických strán, tú známu partokraciu, ktorá sa u nás pod rúškom demokracie vybudovala po r. 1990, mimo vážnejšej kritiky. Partokraciu pomáhajú úspešne udržiavať pri živote aj strany, ktoré si dávajú do záhlavia prívlastok kresťanské. Prečo by cirkev nemala napr. nahlas a jasne povedať, že pokladá za nesprávne používanie slova kresťanský v názve nejakej politickej strany? Cirkev nemôže použitie tohto slova zakázať, nemá naň ochrannú značku ako na nejaké logo, ale vadí mi, že predstavitelia cirkví na Slovensku a kresťania všeobecne tolerujeme zneužívanie prívlastku kresťanský v politike. 

Problémovým miestom listu kňazov vedeniu KDH nie je samotná požiadavka, aby „bratia v Ježišovi“ vo vedení KDH zmenili svoj názov strany, ak nestiahnu svoju podporu I. Radičovej, ale predstava, že niektorý politik – napr. F. Mikloško – si zaslúži pochvalu ako človek, čo v politike jasne zastáva kresťanské postoje. Katolícka cirkev o niekom povie, že zastával jasné kresťanské postoje, zväčša až po jeho smrti pri procese blahorečenia či svätorečenia. Aj to nepovie tak, že onen človek vždy, v každom okamihu svojho života jasne zastával tieto postoje, ale že do nich pomocou Božej milosti dozrel a v niektorej oblasti jeho života sa to mimoriadne prejavilo. Ako je dobre známe, kresťanské postoje sú roztrúsené, niekedy aj tam a u tých, kde by sme to nečakali. Ježiš sa nie náhodou kamarátil aj s mýtnikmi a hriešnikmi. Ak chce niekto z členov cirkvi (vrátane kňazov) vyznávať svoj obdiv I. Radičovej a iný F. Mikloškovi a ďalší I. Gašparovičovi alebo G. Bushovi, nemôžem ho obviňovať z pokusu o ohrozenie liberálnej demokracie. Môžem mu však vytknúť veľké zjednodušovanie veci politickej i kresťanskej, za ktorým sa ťahajú často ďalšie omyly. 

Osobne som list kolegov kňazov nepodpísal, lebo sa nerád podpisujem pod cudzie texty – najmä ak sú viac ideologické ako etické. Ďalej pokladám za nerozumné až naivné prihovárať sa z pozície kňazov alebo „bratov v Ježišovi“ vedeniu politickej strany, aby zmenila niektorý bod svojho programu, ak chce byť „kresťanská“. Ach, dobrý Boh vie (a ľudia s dobrou pamäťou), čo všetko nerozumné, neetické a nekresťanské sa udialo v každej jestvujúcej strane, a veru, aj v tých s prívlastkom kresťanské. A napokon, okrem výnimiek, ktorými sú známi diktátori a „overení“ zločinci v politike, neodvážil by som sa „jasne“ známkovať morálnosť jednotlivých politikov. Preto nikdy nehovorím, že niekto jasne porušuje a iný jasne zastupuje vec kresťanstva. 

Ak chceme vedieť, čo znamená zápasiť o demokraciu a kresťanstvo vo verejnom živote, stačí sa v týchto dňoch pozrieť do susedného Rakúska, ako tamojší biskupi, kňazi a ďalší veriaci dokážu formulovať svoje stanoviská voči sebe, spoločnosti i pápežovi. Málokto si pamätá, žeby pod tlakom verejnej katolíckej mienky o tom, čo je kresťanské a katolícke, ustúpil samotný pápež! Benedikt XVI. to urobil 16. 2. 2009 po tom, ako sa rakúska katolícka verejnosť postavila veľmi kriticky k pápežskému zrušeniu exkomunikácie štyroch arcikonzervatívnych biskupov a k menovaniu im mentálne blízkeho človeka za nového rakúskeho biskupa v Linci. Pápež po hektických diskusiách a masových prejavoch nesúhlasu stiahol menovanie svojho nominanta za biskupa (keď predtým onen kandidát podal sám abdikáciu) a ku kontroverzným arcikonzervatívcom sa vyslovil, že ich nerehabilitoval, len im dal možnosť prijímať sviatosti v katolíckej cirkvi. Aby mohli byť rehabilitovaní, musia jednoznačne uznať II. vatikánsky koncil a biskup R. Williamson musí verejne a jednoznačne odvolať neprijateľné popieranie masového vyvražďovania židovského ľudu. 

Udalosti v susednej rakúskej cirkvi sú natoľko inšpiratívne, že sa im budeme viac venovať aj na našej webovej stránke. Azda nám to pomôže zorientovať sa, aby sme nestavali do protikladu či mimochodu to, čo je demokratické, liberálne a to, čo je kresťanské a katolícke.