Homília - 2. 2. 2009

My ľudia rôzne komunikujeme s Božím svetom, alebo so svetom, ktorý presahuje náš každodenný svet. Oddávna k tejto komunikácii patrili aj obety. Aj kresťanstvo hovorí o obete, obetovaní Bohu, aj keď inak ako staršie, jednoduchšie náboženstvá. Už to nie sú obete ľudí, či zvierat. Jedno z najtemnejších miest Starého Zákona hovorí že Abrahám bol ochotný Bohu obetovať svojho syna Izáka. No z celého sa vykľula skúška, ktorá zároveň ukončila takýto druh obetí. Izraeliti neskôr zvykli obetovať Bohu zvieratá. Aj my poznáme výraz obetný baránok, ktorý ale opäť nevyniká príliš pozitívnym obsahom. Pripomína skôr egoistický zámer spoločenstva, ktoré v mene svojho vlastného „pokoja" sa rozhodne preniesť vinu v spoločnosti na niekoho, kto je potom takpovediac obetovaný. Na neho sú prenesené viny a zlyhania ostatných, a potom je s nim podľa toho aj nakladané. Takéto niečo bohužiaľ funguje aj v dnešnom svete, svedčia o tom aj rôzne formy šikanovania.

Kresťanstvo sa hlási skôr k duchovnej forme obety. Naša liturgická obeta Bohu, eucharistia predstavuje duchovnú obetu. No zároveň aj my, keď niekedy chceme niečo od Boha, sme náchylní Bohu niečo sľúbiť, alebo obetovať. S tým úzko súvisí aj očisťovanie sa človeka pred Bohom. Nie nadarmo sa dnešný sviatok Obetovania Pána sa niekedy nazýval aj očisťovanie Panny Márie. Vychádzalo to z predpokladu, že pred našim kontaktom s Bohom sa musíme najprv očistiť. Tak hovoril v dnešnom prvom čítaní starozákonný prorok o očistení chrámu a kňazov, ktorí predstupujú pred Božiu tvár.

Dnešné druhé čítanie zase hovorilo, že Ježiš sa stal solidárny s našou ľudskosťou, stal sa človekom. Stal sa nám podobným, ako jediný veľkňaz je milosrdný a láskavý. Aj keď jeho rodičia formálne plnia náboženské predpisy izraelského náboženstva, On otvára pre človeka nový chrám. Tým chrámom sa stávajú cez Ježiša ľudia, ľudské životy. Je to vtedy, keď sme ochotní nasledovať Krista. Aj vtedy, keď je to náročné, keď by bolo jednoduchšie Bohu „obetovať" niečo zo zvykového náboženstva, splnením nejakej náboženskej povinnosti. Kresťanstvo ale vyžaduje cestu, nasledovanie Krista. Žiada, aby sme nestáli na jednom mieste, aby sme svoj život chápali skôr ako cestu, ktorá má mať zmysel. Sme zodpovední za svoje životy, za kroky nášho života.

Minulý týždeň som videl dokumentárny film „Ivetka a hora" o Ivete Korčákovej s podtitulom „Ako sa žije so zjavením". Viacerým to meno asi pripomína, že sa jedná o dievča, ktoré pred 18 rokmi bolo účastné zjavení v Litmanovej. Vtedy mala 11 rokov, dnes 29. Hovorí, že už ako dieťaťu sa jej nepozdávalo náboženstvo, ktoré videla v rodine, v obci; cítila, že keď bude dospelá, bude musieť takéto neúprimné zvykové náboženstvo opustiť. Zjavenia, alebo to, čo môžeme označiť týmto fenoménom, boli zápasom o inú, úprimnejšiu vieru. Spomínala, že raz pri zjavení cítila nutkanie obzrieť sa dozadu, na ľudí, ktorí kľačali v kaplnke za ňou. Uvidela tam utrápené tváre veriacich a uvedomila si, že to sú tí najzbožnejší, ktorí chodia na prvé piatky. Vo filme rozprávala o svojej ceste životom vedúcej na niekoľko mesiacov aj cez noviciát v kláštore, ktorý neskôr musela opustiť. Bolo zrejmé, že v živote objavila schopnosť rozhodovať sa úprimne, prežívať rozhodnutia až po zúfalstvo v ktorom človek nevie ako ďalej. Úprimnosť rozhodovania jej zostala a jej život sa stal pekným príbehom preto, lebo sa nebála zvoliť si tú náročnejšiu cestu; preto, lebo v živote sa len neviezla s ostatnými. Záverom dodala, že veľakrát sa jej ľudia pýtajú, ako môže dokázať pravosť tých zjavení. Povedala, že pre ňu samotnú by tým dôkazom mohla byť skutočnosť, že v živote napriek všetkému zostala normálna.

Myslím si, že to nám prenesene hovorí aj dnešný sviatok. Aj keď Ježiš zavŕšil obety Starého zákona, on nám zároveň dal príklad novej cesty, príklad života žitého vždy znovu a znovu z rozhodovania sa. Snažme sa aj my, aby jeho príklad a jeho výzva k nasledovaniu nešla do prázdna.

arbet.viliam@orangemail.sk