Pred podobnou úlohou vstúpiť do nového sveta, alebo dať tomu starému svetu novú nádej, stáli aj Izraeliti v časoch prorokov a prvotná apoštolská cirkev v časoch Ježiša. Dnes na začiatku nového roka nám cirkev ponúka čítania s témou povolania za proroka, či za apoštola. A druhé čítanie nám zase pripomína Pavlove názory na telesnosť človeka, ktorá má byť výrazom lásky. Podľa Pavla telesnosť, podobne ako ostatné formy komunikácie - jedlo a reč - majú odzrkadľovať lásku kresťana k druhým ľuďom. Nemôžu byť len samoúčelom, či prostriedkom egoizmu. Už pre Izraelitov bolo smilstvo obrazom pre odpadnutie od viery v pravého Boha, obrazom modloslužby, akousi náboženskou „neverou" voči pravému Bohu. Pavol v Prvom liste Korinťanom používa tento obraz a pripomína, že telo je obrazom cirkvi a cirkev je obrazom Kristovho tela.
Byť verní Bohu, byť súčasťou svätého zväzku s Bohom, ale znamená aj určitý vývoj. Tak ako medziľudské vzťahy podliehajú vývoju, rastu, podobne je to aj s vierou. Je síce pekné mať ideály, napríklad vo vzťahu to môže byť ideál zaľúbenosti, no tí čo žijú v manželstve, už o tom vedia svoje. To neznamená, že svoj vzťah musia odhodiť, skôr vedia aj o iných rozmeroch, ktoré im život vo vzťahu dáva. Kto ľpie na ideáloch a nevyvíja sa, kto nehľadá riešenie problémov a pohľad z inej perspektívy, ten ustrnie. Buď v neuskutočniteľných ideáloch, alebo v strachu niečo vo svojom živote zmeniť. Pritom najskľučujúcejšie na tomto strachu nie je ani tak strach samotný, ale skôr strach zo strachu. Strach vstúpiť do niečoho nového. Taký človek síce môže mať krásne ideály, môže mať tie najkrajšie predstavy o živote, no vo svojej podstate zostáva ponorený do bahna zatrpknutosti. Taký človek uteká pred riešením. Hľadať riešenie, ktoré nebude len útekom ale novou formou lásky, môže len ten, kto prekoná strach zo strachu.
Prečo toto spomínam? Pretože my kresťania v časoch krízy postupujeme niekedy podobne chybne ako ľudia v medziľudských vzťahoch. Ešte viac prehlbujeme neuskutočniteľné ideály, nevieme sa zbaviť obrazov, ktoré sú síce pekné, ale nás neposúvajú ďalej, máme veľa rečí o tom, čo a ako by sa malo robiť. Kladieme tak na seba i na druhých nové a nové nároky, namiesto toho, aby sme hľadali život v plnosti. Namiesto toho, aby sme hľadali zmenu perspektívy, alebo radikálnu zmenu, ktorá by nás priviedla k niečomu podobnému, ako zakusovali prví kresťania, pre ktorých bola viera vzácnym pokladom. Namiesto toho sa hromadením neuskutočniteľných ideálov minulosti nechtiac podobáme farizejom a zákonníkom, ktorých Ježiš kritizoval za niečo podobné.
Jánovo evanjelium dnes hovorí o Ježišových prvých apoštoloch. Aktivita pritom nevychádzala z Ježiša, z jeho povolania, ale z vlastného hľadania apoštolov. Oni hľadali plnosť života, hľadali spásu. Ježiš ich nemusel povolávať, oni nástojili na tom, že ho chcú najprv navštíviť a potom aj nasledovať. Oni samotní aj svojim najbližším rozprávali o spáse a povolávali ich k nasledovaniu Krista. Aj keď ich poznanie Krista bolo spočiatku ešte nedokonalé, nebránilo im to ďalej ohlasovať Kristovu zvesť. Aj keď pri tom museli hľadať vlastné slová na pretlmočenie jeho blahozvesti. Výsledkom bolo, že Kristovo evanjelium sa stalo tak trochu aj ich evanjeliom. Mohli o sebe povedať, podobne ako Pavol, mne žiť je Kristus. Oni samotní sa museli stíšiť, aby hlas tohto povolania neprepočuli.
Chcem aj dnes veriť, že Kristus a kresťanstvo môžu byť pre náš súčasný svet posilou, zdrojom čestnej duchovnej sily, ktorá nás bude viesť nielen k naplneniu nášho vlastného života. Ale zároveň aj splneniu nášho poslania stať sa soľou zeme a svetlom sveta. Pomôcť aj druhým ľuďom v hľadaní naplnenia ich života. Tak, aby sme spolu vedeli kráčať k naplnenej budúcnosti, ktorá už nebude len zvykovým opakovaním niečoho minulého, ale tou vždy znovu vybojovanou krajšou a ozajstnou budúcnosťou.
arbet.viliam@orangemail.sk