Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 6. 1. 2009

Zjavenie Pána
Mt 2, 1 - 12
Autor: Viliam Arbet
Evanjeliový text, ktorý sme dnes počúvali, sa svojou formou blíži k románovému spracovaniu. Vystupuje v ňom viacero postáv s rôznou charakteristikou a úmyslami. Mudrci prichádzajúci s úmyslom pokloniť sa Ježišovi; Herodes, ktorý sa egoisticky bojí o svoju moc a túži zbaviť sa konkurencie. Ďalej učenci v Jeruzaleme, znalí písem. Ponad to ešte zázračná hviezda, ktorá sa zjavuje a stráca, aby nakoniec proti všetkým prírodným zákonitostiam zostala stáť nad Ježišovou maštaľkou. Pri takejto, skoro rozprávkovej forme je namieste otázka, čo autor chcel povedať. Literárne diela naznačujú hlavnú myšlienku hneď na začiatku a spomínajú ju ešte na konci. To dnešné čítanie je zo začiatku Matúšovho evanjelia, skúsme sa preto pozrieť aj na koniec. Tam čítame ako Ježiš posiela apoštolov, aby išli do celého sveta, učili všetky národy, krstili ich a naučili ich zachovávať všetko, čo im prikázal. Záver teda potvrdzuje myšlienku úvodu - Ježiš prišiel pre všetky národy. Izraeliti chápali seba samých ako Bohom vyvolený národ. No svoje vyvolenie zároveň dávali aj do súvisu s ostatnými národmi; vedeli, že vyvolenie dostali nielen pre seba, ale aj pre ostatné národy.

Ak sa vrátime k postavám dnešného príbehu, vidíme, že povolanie mudrcov bolo v istom ohľade ešte výnimočnejšie, ako učenosť jeruzalemských znalcov zákona. Tí síce vedeli, kde sa má narodiť Spasiteľ, ale cestu k nemu im neukazovala žiadna hviezda. O Kristovi, ako o univerzálnom Spasiteľovi pre všetky národy, hovoril aj apoštol Pavol. To ho priviedlo na misijné cesty, na ktorých ohlasoval Krista všetkým národom vtedajšieho Stredomoria. Zaujímavé je, že ani on svoje poslanie neprijal od nikoho sprostredkovane, ani od apoštolov, ktorí boli „autorizovanými" svedkami a spolupracovníkmi Ježiša. Odvodzoval ho od priameho stretnutia s Kristom na ceste do Damašku. Aj jemu sa Kristus zjavil priamo. Pre Pavla neboli dôležité podrobnosti z Ježišovho života. Pre neho bola najdôležitejšia skutočnosť, že Boh potvrdil Krista vzkriesením z mŕtvych.

Pre Pavla už nebolo možné Krista uväzniť do panciera starovekého orientálneho náboženstva, pretože Kristus prišiel pre všetkých ľudí bez rozdielu národnosti a náboženstva. Kristus podľa neho prišiel tak pre židov, ako aj pre Grékov, tak pre veriacich ako aj pre pohanov, pre učených ako i pre tých, ktorí nemali žiadnu múdrosť. Toto je odkazom aj pre nás. Tak, ako kresťanstvo sa cez Pavla stalo pravdou pre všetkých, tak aj my dnes máme na základe Krista hľadať pravdu pre všetkých. Bez rozdielu rasy, náboženstva, vzdelania. To je odkaz kresťanstva pre dnešný svet, v ktorom akoby už prestáva jestvovať pravda pre všetkých. Namiesto toho sa uspokojujeme s mnohými čiastkovými pravdami pre rôzne menšie skupiny obyvateľstva. (Podobne ako sa dnešný život spoločnosti delí na rôzne vekové, záujmové skúsenostné skupiny obyvateľstva.) Dnešná doba nielen spája ľudí, ale nás aj nanovo rozdeľuje. Už aj my veriaci prestávame byť schopní myslieť na všetkých. Zvyčajne sa uspokojíme s tým, čo je prospešné pre nás, pre miesto, kde žijeme, kde sme my zasadení do života. Teda zaujíma nás to, čo je výhodné pre nás, pre našu rodinu, obec, mesto, štát, krajinu. Väčšie celky, problémy iných sa nás už nedotýkajú. A predsa svet sa na druhej strane zmenšuje, už nie je už možné spraviť nejaké deliace čiary. V istom ohľade sa zo sveta stáva jedna dedina, ktorá nášmu správaniu nastavuje zrkadlo.

Možno práve tu je miesto dnešného sviatku v našom živote, v našej súčasnosti. V tomto je aktuálny pre dnešnú dobu, hoci príbeh, ktorý nám ho sprostredkúva, pôsobí trochu rozprávkovo. Snažme sa túto udalosť, ale aj iné príbehy našej viery, prenášať do našej súčasnosti a hľadať v nich inšpiráciu do nášho duchovného života, ktorý žijeme pred tvárou celého sveta.

arbet.viliam@orangemail.sk