Možno ani nám by nezaškodilo trochu vyjsť z vianočného stereotypu, aby sme začali sviatky vnímať inak. Z náboženského pohľadu sú Vianoce sviatkami, v ktorých sa Kristus zjavil svetu. Boh sa nám ľuďom zjavuje postupne, tak to pripomína aj dnešné evanjelium. Najprv od neexistencie k stvoreniu a potom od nevedomosti k pochopeniu sveta cez Krista. Ježiš sa podľa listu Hebrejom sa stáva kňazom, oltárom i obetou. Svojim narodením vstupuje do svojej liturgie a my môžeme mať na nej účasť, pretože nás očistil od našich chýb a hriechov.
Starozákonný prorok Izaiáš to celé predznamenal obrazmi prípravy na radostnú zvesť, v ktorých sa nádej na oslobodenia národa prekrýva s božím kráľovstvom. Izaiáš pripomína, že Boh nie je len prísnym Bohom stvorenia, ktorý zákonnícky dohliada na našu spravodlivosť a poslušnosť, ale je milujúcim Bohom, ktorý v podobe dieťaťa vstúpil do nášho sveta. Napriek tomu, že vtedajšia súčasnosť Izraelitov bola neradostná a Jeruzalem bol v troskách, božia moc nemala byť brutálna, ale oslobodzujúca a spravodlivá.
Milí priatelia, my kresťania sme túto zvesť prijali a mali by sme ju niesť aj nášmu svetu. Sťažujeme sa, že kresťanské posolstvo neznie primerane a pôsobí staromilsky. Vianočné posolstvo sa ale môže šíriť primeraným spôsobom len cez nás. Nikto z nás by nemal o Kristovi mlčať, zvesť o ňom by sme mali podávať ďalej - vhod, či nevhod. Ale aj napriek tomu, že si to uvedomujeme alebo tušíme, predsa nie je ľahké hovoriť o Vianociach, ani o Bohu.
Teológ Karol Rahner v jednom zo svojich článkov hovorí, že hovoriť o Bohu, vydávať o ňom svedectvo nie je ľahké. O Bohu nemôžeme hovoriť bežnou rečou, nemôžeme s Ním narábať ako s každodennosťami nášho občianskeho života, nesmieme si prosperitu cirkvi zamieňať s cieľom - so slobodnou láskou k Bohu. A okrem toho je tu ešte aj akási chlapská ostýchavosť - ktorá by radšej nevypovedateľné nechala nevypovedaným, ktorá sa zdráha nosiť tajomstvá srdca na trh. Máme pocit že je až bezbožné organizovať akési manipulovateľné náboženstvo. Už kvôli zbožnosti nesmieme patriť k tým, ktorí si myslia, že už vidia Bohu do kariet.
Rahner ale hovorí, že napriek tomu o Bohu máme hovoriť. Kto nezakúsil bolesť z toho, že napriek túžbe mlčať, musel hovoriť o Bohu, je podľa Rahnera len malým propagandistom, ktorému ešte ani nedošlo, o čom to vlastne rozpráva. Na druhej strane, kto tej bolesti podľahne a zmĺkne úplne, prestáva byť apoštolom Slova, ktoré sa stalo telom.
Milí priatelia, dnešný sviatok nám pripomína, že my týmito apoštolmi chceme byť. Slovo sa stalo telom aj pre náš svet. Aj keď pritom ešte niekedy tápeme v temnotách. Každý sme zodpovední za to, aby sa táto zvesť dostala tam, kde sme. Aj keď o Bohu nemusíme hovoriť vždy menovite, pretože mu naozaj nevidíme Bohu do kariet. Prosme pri dnešnej liturgii, aby vtelené božie slovo, ktoré dnes oslavujeme, neostalo zapadnuté prachom kdesi v kúte komôrky nášho srdca.
arbet.viliam@orangemail.sk