Homília - 21. 12. 2008

Niekedy zvykneme čas počítať aj podľa toho, ktoré Vianoce sú nám bližšie - či tie predchádzajúce, alebo nadchádzajúce. Dnes stojíme bezprostredne pred tými nadchádzajúcimi a bohoslužba nám ponúka texty, ktoré sa na Vianoce pozerajú z rôzneho časového odstupu. Dva z týchto textov hovoria o očakávaní Spasiteľa - jeden o časovo veľmi vzdialenom - z obdobia kráľa Dávida, druhý o bezprostrednom očakávaní jeho narodenia Pannou Máriou.

V starozákonnom čítaní chcel kráľ Dávid vo svojej ľudskej ješitnosti postaviť Bohu pri svojom kráľovskom paláci dôstojnejší príbytok, chrám. Boh mu ale pripomína aby nezabudol, že začínal ako pastier, ktorého si Boh vyvolil za kráľa pre svoj ľud. Boh teda nie je odkázaný na to, aby mu postavil dom. Boh sám ponúka kráľovi a cez neho celému ľudu novú zmluvu - zmluvu zaručujúcu slávneho potomka, ktorý bude nádeje vyvoleného ľudu niesť dejinami.

Mária v evanjeliu predstavuje bezprostredné očakávanie Krista, Mesiáša. Boh prichádza k Márii so svojou ponukou a ona túto ponuku mohla prijať, alebo odmietnuť. Mária ju prijala, aj keď to pre ňu neznamenalo práve jednoduchú životnú cestu.

Pavlovské čítanie z listu Rimanom sa na vec pozerá už z druhej strany časovej osy - teda z obdobia po Kristovi. Pavol ohlasuje Ježiša, blahozvesť o ňom, ktorú si sám natoľko osvojil, že o nej hovorí ako o svojom evanjeliu. Pre Pavla je Kristus zárodkom obnovy sveta, v ktorom žijeme.

Skúsme si tieto čítania, ich situácie teraz preklopiť okolo časovej osy, ktorú predstavuje život Krista na opačnú stranu a preniesť ich do nášho života. Z očakávania Krista sa tak stane spomínanie na neho a zo spomínania naopak očakávanie, v ktorom sa nám kondenzuje nádej. Dávidova kráľovská ješitnosť nám pripomenie našu ľudskú pýchu. Pripomenie nám, že niekedy strácame pamäť, a pozeráme sa už len jedným smerom. Až príliš sa spoliehame sami na seba - na to, čo vieme vytvoriť. Inokedy sme pripútaní na určitú formu náboženstva minulosti, nie sme schopní nijakej zmeny. Alebo máme pocit, že my sme tí, ktorí Bohu veľkodušne môžu ponúknuť priestor v našom živote, v našom svete. Boh ale, ak má byť Bohom, náš svet presahuje. To nám pripomína potrebu pokory pred Bohom.

Mária mohla božiu ponuku aj odmietnuť, vytesniť ju zo svojho života. Možno ani my si niekedy neuvedomujeme, v čom božiu ponuku odmietame. Veď ona často ani na prvý pohľad nevyzerá výnimočne, ako niečo božie, skôr nám splýva s každodennosťou a preto sa ľahko dá aj prehliadnuť.

Nedávne výstava holandského maliara Vincenta van Gogha vo Viedni ukázala, že práve jeho neznáme, či menej známe začiatočné obrazy - perokresby, na ktorých zachytával všedný život obyčajných ľudí, svoju úctu k nim, mu pomohli získať rešpekt pred skutočnosťou, naučili ho nachádzať krásu v tom všednom - v tom, čo na prvý pohľad ani krásne nebolo, skôr to odzrkadľovalo ľudskú biedu. Gogh chcel tomuto ľudskému utrpeniu pomôcť, vzdať mu úctu a sám sa naučil vnímať svet okolo seba inak, farebne, s určitou dávkou fantázie. Môže aj nám tým pripomenúť, že cez všedné sa vchádza to božieho.

Apoštol Pavol sa nesťažoval, že svet nezaujíma jeho ponuka, že ho nikde nevítajú so slávobránou. Pre neho sa Kristus stal evanjeliom - blahozvesťou jeho života a túto „svoju" blahozvesť chcel ohlasovať aj ostatným ľuďom. Na pozadí svojho života hľadal vhodné slová o Kristovi, aby mohol vydať o ňom svoje vlastné svedectvo.

Milí priatelia, kam sa zaradíme na časovú os ku Kristovi? Blízko neho, či ďalej? Očakávame ešte niečo, alebo už nie? Spomíname ešte na niečo, alebo sa už len rútime dopredu? Bolo by dobré, keby nám nechýbalo oboje - aj otvorenosť očakávania Krista, ktorý môže do nášho života prísť cez to všedné, každodenné; aj ochota vydať o tom, čo sme prežili, svedectvo. I keď to nie je ľahké, aj keď sa nám niekedy zdá, že primeranejšie by bolo zmĺknuť. Vtedy bude jedno z ktorej strany Vianoc časovo stojíme, pretože v celom našom živote sa nám otvorí súvis medzi nami a tým kresťanským.

arbet.viliam@orangemail.sk