Homília - 14. 12. 2008

Nie je náhoda, že advent a Vianoce si pripomíname v období, kedy sa deň skracuje a v našich končinách pribúda tmy. Obdobie adventu, očakávania súvisí s túžbou po svetle. Tma je nedostatok svetla a úplná tma by znamenala zánik života, jestvovania. V Biblii, v správe o stvorení čítame, že Boh ako prvé stvoril svetlo. Svetlo bolo na počiatku sveta a bez sveta by nebolo ani času. Čas naznačuje, že niečo je skôr a niečo až potom. Tma nás podnecuje aj k vytváraniu nových príbehov. Toto obdobie bolo oddávna spojené s rôznymi zvykmi a poverami. Kresťanstvo do toho prinieslo nové zvyky, ktoré hovoria o prekonaní tmy trochu inak, duchovne. Kresťanstvo hovorí o Kristovi ako svetle sveta, hovorí, že my môžeme a máme pretvárať svet svojou činnosťou, svojou ľudskosťou.

Vianoce a rovnako druhý príchod Krista na konci časov nám pripomínajú nový začiatok dejín. Akoby sa nanovo začal písať príbeh ľudstva, svet dostal svoj rozhodujúci predel. Je prekvapujúce, že Boh si, ľudovo povedané, nedal viac námahy so zvýraznením tohto historického predelu. Tak, aby si začiatok toho nového hneď všetci všimli. Namiesto toho Biblia skôr zachytáva tápanie Ježišových súčasníkov a neisté kroky jeho predchodcov. Čakali by sme, že Boh Krista dosvedčí ako svojho jasného posla, ktorý bude konať podobné zázraky ako Mojžiš so svojou zázračnou palicou. Namiesto toho prišiel Ježiš len so zázrakom lásky. Nie že by bol menší, no nebol natoľko do očí bijúci. Možno v tom bol boží zámer, aby sme sa Boha nesnažili skryť do našich učených definícií, aby sme ho namiesto toho hľadali svojim životom.

Dnešné čítanie z tzv. Treťoizaiáša zachytáva slová nádeje pre Izraelitov potom, čo im sýrsky kráľ Cyrus povolil vrátiť sa zo zajatia domov. Tá nádej bola trochu neistá - nevedeli, čo im návrat do starej krajiny prinesie, po mnohých rokoch tam už určite boli noví obyvatelia, možno by bývalo pohodlnejšie zostať v novom domove, v Babylone. Prorok na vykreslenie svojej vízie používa obrazy novej zmluvy - svadby, ktorú Boh uzatvára medzi sebou a nami ľuďmi, obraz úrodnej zeme, ktorý pripomína stav blaženosti v raji.

Apoštol Pavol v prvom liste Solúnčanom, ktorý je jeho vôbec prvým zachovaným listom, napomína čitateľov, aby sa snažili žiť v nádeji, aby sa snažili o vieru, nádej a lásku a chránili sa zla. Hlavne sa majú snažiť o rozvoj ducha, byť vnímaví na prorocké slová. Naozaj Krista je možné spoznať len v Božom duchu. Táto Pavlova intervencia, toho napomenutie je aj pre nás vážne.

My moderní ľudia sme sa snažili nanovo prepísať príbeh našej cesty za dobrom, za lepšou spoločnosťou. Chceli sme byť dospelejší ako naši predchodcovia, ktorí sa oproti Bohu cítili až príliš slabí, príliš detskí. No pri tomto našom snažení sa nám aj niečo stratilo. Akoby nám v dnešnom svete zlyhávala fantázia. Často sa obmedzujeme len na informácie a fakty. Rozvíjame už len jednu polovicu nášho mozgu - tú logickú a zakrnieva nám tá časť, ktorá vie pracovať s obrazmi, s predstavami, s fantáziou, s túžbami i nádejami. Aj problémy nášho života chceme vyriešiť len za pomoci logiky, logického uvažovania, nie za pomoci obrazov. A pretože sa nám to príliš nedarí, pretože človek to nie je len logika, ale aj túžba, cit, emócia, sme sklamaní a nešťastní.

Advent nám pripomína, že naše túžby sú oprávnené. Mali by sme premýšľať, ako sa môžeme lepšie priblížiť k ich naplneniu. Hľadať smer, kadiaľ vedie k tomuto naplneniu cesta.

arbet.viliam@orangemail.sk