Ak pre nás kresťanov advent nemá byť len obdobím nákupov, upratovania a pečenia, čo síce môže byť samo osebe milé, mali by sme si položiť otázku, na čo ešte vieme v našom živote čakať. Advent chce byť obdobím očakávania Kristovho príchodu, nielen toho prvého ale aj druhého, na konci časov. Bohužiaľ v modernej dobe nám náboženské očakávanie zatieňujú naše každodenné potreby - to, čo musíme vybaviť, zariadiť. Aj sviatky pripravujeme v podobnom zhone.
Viem - oproti tomu stojí náboženstvo a jeho nie príliš jasná a pre moderného človeka ani nie celkom istá ponuka. Náboženstvo, pokiaľ sa oň zaujímame vnímame tak trochu zahmlené, nejasné. Prepracovať sa cez túto hmlu je možné len svojim životom, našou osobnou skúsenosťou. Až vtedy, keď do toho vstúpime svojou skúsenosťou, svojim životom, vtedy sa nám môže otvoriť poklad náboženstva. K jeho podstate patrí nádej, ktorá presahuje našu každodennú skutočnosť. Táto nádej nám pripomína, že by sme sa nemali nechať uspokojiť ničím iným, ako tým božím. Celá Biblia je o ľuďoch, ktorí očakávali niečo nové, ktorí boli ochotní za tým kráčať, putovať. Prorok Druhoizaiáš žil v dobe, ktorá bola zlomová - rozhodovalo sa, či národ v zajatí zahynie, alebo sa zachráni. Ján Krstiteľ tiež očakával záchrancu, Spasiteľa.
Obaja, Druhoizaiáš i Ján Krstiteľ použili ten istý obraz - pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky. Druhoizaiáš mal pravdepodobne pred očami nádherné cesty, ktoré babylončania pripravovali pre procesie s obrazmi svojich božstiev. Cesta, ktorú mali Izraeliti pripraviť Bohu mala byť zároveň cestou, po ktorej Izraeliti prejdú za slobodou naspäť do zasľúbenej zeme. To môže byť príkladom aj pre nás. Cesta, ktorú v advente chystáme Pánovi, by nemala byť len jednosmernou cestou pre Krista. Nemá to byť cesta pasívneho vyčkávania. Nie - ak sa hovorí o príprave cesty Pánovi, znamená to, že po tej ceste mu môžeme a máme ísť naproti. Ak niekoho a niečo naozaj očakávame, tak tomu neváhame ísť naproti. A naša cesta za Kristom by mala byť podobne ako cesta Izraelitov zároveň aj cestou smerom k slobode od toho, čo nás spútava, robí neslobodnými. Tu asi každý jeden z nás najlepšie vie, kde sú jamy na ceste nášho života, o ktoré sa stále potkýname.
Často tou jamou býva domnelé naplnenie života. Niekedy si zakladáme na postavení, inokedy na pôvode, či majetku. To všetko by nás nemalo zahltiť natoľko, že prestaneme dúfať, túžiť po skutočných hodnotách. Nikomu nezaškodí skromnosť. Pred pár dňami som počúval rozhovor s riaditeľom Viedenskej galérie Albertina. Reportér mu okrem iného položil otázku, ako sa vyrovnáva so slávou, keďže ho pozná veľa ľudí. Ten riaditeľ odpovedal zaujímavo. To, ako ho ľudia poznajú, tvorí len niekoľko drobných aspektov jeho života. Nikto z ľudí ho ale nepozná ako otca, iba jeho syn, nikto ho nepozná ako Feriho, len zopár kamarátov, nikto ho nepozná ako manžela, len jeho manželka. Pritom toto všetko je podľa neho dôležitejšie ako tá tvár, známa verejnosti. Je to poučenie aj pre nás. Aj keby sme vlastnili neviem čo, dosiahli neviem akú slávu, či postavenie v spoločnosti, neznamenalo by to naplnenie toho podstatného v nás. To najdôležitejšie v nás sa otvára cez pokoru voči životu, vtedy keď to vieme nájsť aj pod nánosmi tohto sveta. Keď tomu vieme pripraviť cestu.
Milí priatelia, ak hovoríme v advente o čakaní, nech to teda nie je len čakanie zo zvyku, akési čakanie na Godota spolu s ostatnými. Nech je to skôr čakanie, ktoré nás oslobodzuje, pohýna, privádza nás na cestu za tým dôležitým.
arbet.viliam@orangemail.sk