„Ako hovoríme tomu, keď sme veľmi uponáhľaní, nepokojní a nič nestíhame?“ opýtala sa jedna pani učiteľka žiakov. „Advent!“ vykríkol jeden z nich. Takýmto postrehom začína redaktorka „Katolíckych novín“ svoj úvodník na Prvú adventnú nedeľu. (Editoriál, KN 48/2008, 30.11.2008.) Vo svojom texte poukazuje na rozpor medzi deklarovaným obsahom kresťanského adventu, ktorým je stíšenie, meditatívne pripravovanie sa na niečo veľmi dôležité a pekné, a skutočnosťou dnešného adventu, pre ktorú je typickým zháňanie sa po obchodoch, státie v dopravných zápchach a nervozita z množstva úloh, ktoré treba stihnúť pred sviatkami a záverom kalendárneho roka. Kde sa nachádzame my? Sme prítomní viac v tom meditatívnom a pokojnom advente alebo, naopak, sme väčšmi pohltení tým uponáhľaným a nervóznym adventom? Ak sme nespokojní s našou situáciou – či už s osobnou, rodinnou, morálnou, ekonomickou či spoločenskou – chceme s tým niečo urobiť? A vnímame ešte advent, náš kresťanský advent, ako príležitosť urobiť práve teraz niečo pre naplnenie svojich najlepších nádejí?
Biblické čítania na Prvú adventnú nedeľu neodpovedajú na naše otázky poukázaním na Vianoce ako na sviatok historického narodenia Ježiša Krista, ale na to, čo sa v kresťanstve nazýva druhý Kristov príchod. Prvý Kristov príchod podľa apoštola Pavla spôsobil, že sme zbohatli v poznaní života a že nám nechýba nijaký dar milosti. Týmto prvým príchodom sa až tak nemyslí Ježišovo historické narodenie, ale omnoho väčšmi mimohistorické vzkriesenie Ježiša ako Krista a jeho následný premieňajúci vplyv. Pavol sám chcel byť prvým svedkom tohto poznania, ktoré človeka robí radostným a pokojným voči silám a mocnostiam sveta – či už sa tými mocnosťami myslia politici, finančné trhy alebo rakovina. V tomto poznaní nemáme utiecť zo sveta, ale máme v ňom ostať a obstáť až do druhého príchodu Ježiša Krista (Pavol hovorí o druhom zjavení). Aby sme to dokázali, podľa evanjelia máme byť bedliví čiže nemáme svoj čas takpovediac merať hodinkami, ale udalosťami.
Bedlivosť predpokladá skúsenosť udalosti, o ktorej môžeme napr. povedať: Toto mi dodalo chuť začať nanovo.., dôverovať, že svet smeruje k lepšiemu a nie horšiemu... Je to niečo podobné, ako medzi ľuďmi, čo sa majú úprimne radi. Svoj čas nemerajú hodinkami, ale od jednej udalosti k druhej, od udalosti, v ktorej sa spoznali, po udalosť, kedy sa opäť stretnú. Čas, ktorý žijú, je časom radosti z toho, čo poznajú, a zároveň časom radostného očakávania toho, čo ešte z ich poznania vzíde. Pavol hovorí podobne o Kristovi: On si ma našiel ako svojho a poslal ma k ľuďom, aby som aj iným zvestoval, v čom spočíva ich múdrosť a sila. Čas svojho života meral udalosťou poznania Ježiša Krista. Dá sa povedať, že tá udalosť dala času jeho života obsah. Bez takéhoto obsahu by život síce zostal plynúci, ale bezobsažný. A nebol by ani dôvod na bedlivosť. Povedané obrazom evanjelia, nebolo by pána domu, ktorého by sme mali očakávať.
Iste, niekto by mohol pripomenúť, že sa dá byť bedlivý či opatrný aj preto, aby nás neprekvapila smrť alebo iné nešťastie. Osobne však o tom pochybujem. Mám skúsenosť, že bedlivý som vtedy, ak sa teším na niečo, čo poznám, koho poznám, s čím mám dobrú skúsenosť. Bedlivý som vtedy, ak je to, čo poznám, pre mňa zároveň aj výzvou, ktorá ma motivuje. Inak platí skôr to ľudové, že „zabudol som ako na smrť“. Ako vieme, nik z najmúdrejších ľudí sveta napr. pred 20 rokmi nepredpokladal, že tak rýchlo sa zrúti komunizmus a že príde rok 1989, a podobne sa nezdá, že by sa niekto z najvplyvnejších ľudí vo svete vážne pripravoval na finančnú krízu, ktorá sa na jeseň tohto roku prejavila. Tieto udalosti, ak boli nejako prítomné, tak v ľudských očakávaniach, či už tie očakávania boli správne – ako v prípade túžby po slobode, alebo boli neodôvodnené – ako v prípade túžby po čoraz väčších ziskoch. Filozof Immanuel Kant sa nazdával, že nevieme posúdiť, či v dejinách dochádza ku skutočnému morálnemu pokroku. Dodával zároveň, že pokrok nevieme síce dokázať, ale môžeme spoznať znamenia toho, že je možný. Apoštol Pavol azda myslel na niečo podobné, keď písal o obohatení v poznaní života (pokroku v živote) vďaka Kristovi... Kantovu myšlienku som si prečítal v texte súčasného slovinského filozofa Slavoja Žižeka. (Sila ilúzií a obnovenie dôvery, in: SME-Fórum, 29.11.2008, 32.) Slavoj Žižek vo svojom texte píše, že pre Kanta bola pozitívnym znamením nádeje Francúzska revolúcia. Samozrejme, nie tým samotným, čo sa stalo, lebo pretieklo v nej aj veľa nevinnej krvi, ale tým, čo to spravilo s ľuďmi, najmä tými najbiednejšími. Za najvznešenejší okamih revolúcie pokladá ten, keď do Paríža prišli černosi z Haiti a parlament ich privítal slovami: „Ste naši bratia, rovní medzi rovnými.“ Takéto chvíle sú napriek všetkému omylnému okolo tými znameniami nádeje, na ktoré sa nesmie zabudnúť.
Filozof uzatvára svoj text varovaním pred ľuďmi, ktorí šíria presvedčenie, že všetko je aj tak len o peniazoch, moci a sexe, a povzbudením, aby sme verili na znamenia nádeje, ktoré sa v našom živote objavujú. Viem, že takéto znamenia nie sú len niekde ďaleko vo svete, ale aj tu medzi nami. Sú v našich ľuďoch a sú v hodnotách, ktoré si vzájomne ponúkame. Nech nám pomôžu prežiť múdry, pokojný a bedlivý advent!
