Druhé čítanie bolo z listu, ktorý apoštol adresoval veriacim v Solúne. Pavol opustil veriacich v Solúne náhlivo, za dramatických okolností. Jeho nepriatelia mu hrozili väzením a Pavol radšej zvolil útek. Z listu cítiť pocit viny za to, že opustil spoločenstvo veriacich, z ktorého niektorí museli podstúpiť väzenie za to, čo on zasial. Pavol potreboval aj dorozprávať niektoré dôležité skutočnosti viery. Hovorí o posledných veciach - o konci časov, o smrti a o viere v zmŕtvychvstanie. Mnohí tamojší veriaci očakávali druhý príchod Kristov už za svojho života. Preto sa zarmucovali nad tými, ktorí sa druhého Kristovho príchodu nedožili, ktorí zomreli ešte pred ním. Mali pocit, že títo už sú pre nový život s Kristom stratení. Pavol im vysvetľuje, že z pohľadu Krista nie je dôležité, ako nás jeho druhý príchod zastihne - či živých alebo mŕtvych. Rovnako nie je dôležité, kedy sa to stane. Dôležitá je viera v Mesiáša a nový prístup k životu. Viera nás môže oslobodiť od toho nepodstatného, čo nás spútava, zahlušuje. Pre toho, kto verí v Krista nie je dôležitá ani budúcnosť, ani minulosť, život sa rozhoduje tu a teraz. Človek, ktorý sa rozhodol pre Krista žije vo svetle, nie je v tme, no mal by si dať pozor, aby vo svojej bdelosti neochabol, aby nepodľahol tme. Krstom sme sa prihlásili ku Kristovi, k jeho svetlu, preto máme žiť ako deti svetla.
Nie je jednoduché opísať to nové, čo nám život s Kristom ponúka. Pavol sám nehovorí v obrazoch, v podobenstvách, ale s nástojčivosťou pripomína potrebu rozhodnúť sa pre Krista tu a teraz. Máme zanechať povrchnosť, sklon žiť v pretvárke, viera by nemala byť ani hrou, ani pretvárkou. Viera podľa Pavla uskutočňujeme v našom živote.
Aby sme to lepšie pochopili, musíme biblické príbehy čítať aj „medzi riadkami". Biblické príbehy nás vedú k novému pohľadu na život, tvoria akýsi protiklad voči bežnému zmýšľaniu sveta. Prvé čítanie z knihy Prísloví hovorilo, že aj vo vzťahu manželov, muža a ženy nie je dôležité to vonkajšie, napr. vonkajšia krása, image, ktorý sa dnes hodnotí vysoko. Rozhodujúca je vnútorná krása, ktorá vzniká uskutočnením pravej múdrosti, cez lásku, cez vzťah, ktorý sa prejavuje skutkami.
A evanjeliové podobenstvo o pánovi, ktorý sa vracia z ďalekej cesty, nás vedie k tomu, aby sme sa aj my sami v tomto rozprávaní našli. My sme tí, o ktorých Kristus hovorí, my máme odložiť to zbytočné v našom živote a usilovať sa o uskutočňovanie božieho kráľovstva - tu a teraz. Dôležité je, či to božie v našom živote rastie. A to aj napriek všetkým prekážkam, napriek tomu, že v našom svete je určite aj veľa toho, čo pôsobí opačným smerom, proti Kristovi, proti kresťanstvu.
Určite to nie je ľahké, a určite aj nám sa to nedarí vždy s rovnakým výsledkom. Môže nás tešiť, že pritom nie sme posudzovaní podľa kvantity nášho výkonu, podľa množstva. Skôr podľa ochoty vsadiť všetko, čo máme na Krista. Vtedy bude pre nás náš život naplnením, niečím, čo nám dáva radosť aj vtedy, keď kresťanstvo v našom svete navonok prehráva. Viera nie je teda behom v zabehnutých koľajach, skôr je to hľadanie toho nového, čo lieči život tohto sveta, aj keď to niekedy svet odvrhuje.
arbet.viliam@orangemail.sk