S ľuďmi sa stretávam zväčša kvôli ich súkromným záležitostiam – rozprávame sa o krste detí, sobáši, pohrebe, o ich problémoch, starostiach i radostiach. Niekedy ma ľudia ocenia: Pán farár, vy ste dobrý psychológ... Kňaz by však nemal byť v prvom rade psychológ, hoci je veľmi užitočné, ak aspoň trochu ním je. A naša cirkev, naše kresťanské spoločenstvo by nemalo byť v prvom rade terapeutickým spolkom, hoci je veľmi užitočné, ak si v našej cirkvi pomáhame aj v tom, ako zvládať obyčajné ľudské problémy. Čím by teda mal byť kňaz, kresťan, kresťansky veriaci človek? Myslím, že by sa mal nachádzať na hrane súkromného a spoločenského, na hrane náboženského a svetského, aby žil vo svete a pritom sa celkom – tak ako Ježiš – opieral o Boha.
Text evanjelia, ktorý sme dnes i minulú nedeľu čítali pri bohoslužbe, pochádza z tej časti Matúšovho evanjelia, kde sa píše o Ježišovom pôsobení v Jeruzaleme medzi Kvetnou nedeľou a Veľkým piatkom. Netreba sa preto diviť, že v tejto časti evanjelia sa často spomína, ako bol Ježiš vo vážnej konfrontácii až konflikte so svojimi protivníkmi. Aj dnešné evanjelium opisuje, ako títo ľudia prišli za Ježišom s otázkou, ktorou ho chceli strápniť, a následne aj obžalovať. Otázka sa týkala cisárskej dane „za hlavu“, o ktorej si časť židov myslela, že cisár ju z náboženských dôvodov nesmie v Izraeli požadovať. Zdalo sa, že čokoľvek Ježiš na túto otázku odpovie, ho dostane do problémov. Ak povie, že netreba platiť, obvinia ho, že sa stavia proti politickej vrchnosti, ak povie, že treba, akoby sa zriekol náboženského presvedčenia židov, že ich hlava patrí iba Bohu. Ježiš však neodpovedal na otázku vysvetľovaním, ale požiadavkou: Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu dajte, čo je Božie!
Čo nám Ježiš takouto odpoveďou vlastne povedal? Pri povrchnom počúvaní sa môže zdať, že Ježiš povedal, aby sme si to rozdelili – čo dáme svetskému pánovi a čo nebeskému, keďže máme povinnosti voči svetu i voči Bohu. Takáto odpoveď však nerieši, čo to vlastne je, čo máme dať svetu, vrchnosti, ľuďom, a čo je
presne to, čo máme dať Bohu. Toto rozpoznať je však najdôležitejšie. Naozaj máme dať svetským pánom všetko, čo z času načas od nás požadujú? A naozaj máme rozdeľovať svoje povinnosti tak, že Boh môže byť z jednej polovičky nášho života akosi „vyňatý“ a ponecháme mu len druhú polovičku? Takéto delenie by nezostalo len pri daniach a politike, ale týkalo by sa aj našej práce, našich záujmov a vzťahov... Preto si myslím, že Ježiš naše úlohy a povinnosti nerozdelil medzi Boha a svet, ale svojou požiadavkou ich zoradil. Ak máme peniaze v mene štátu, ak ich používame, vraciame z nich niečo vo forme dane späť. Môžeme sa sporiť o to, v akej výške, kedy a z čoho. Ale toto nie je až také dôležité. Nad tým je ako zásadné, komu patrí naša hlava, náš život. Štátu azda nie, a nepatrí ani rodine, ani cirkvi. A nepatrí vlastne ani mne, lebo som si život sám nedaroval, bol som životom obdarovaný. Preto veriaci človek vyznáva: Môj život patrí Bohu. Som objatý Bohom, som nesený Bohom, som opretý o Boha. Takto zaistený žijem vo svete, zaoberám sa vecami tohto sveta. Dajme Bohu, čo je Božie... A Boží je celý človek, celá existencia, nielen ten kúsok času a priestoru, keď sa človek viditeľne modlí.
Pravda, vážnou otázkou je aj to, čo to znamená „celý patriť jedine Bohu“. Všimnime si, nehovoríme, že máme celí patriť cirkvi alebo náboženstvu. Boh nie je organizácia, ale inšpirácia. Preto som v úvode povedal, že kresťan žije na hrane súkromného a spoločenského, na hrane náboženského a svetského. Neschovávajme sa len do svojho súkromia, ale nedajme sa ani pohltiť svetom obchodu, politiky či médií. Buďme radi v cirkvi, ale cíťme sa zodpovední aj za svet. V tom všetkom nech je Boh našou inšpiráciou tak, ako nám to predstavil Ježiš... Naši mladí ľudia mi nedávno priniesli knihu od jedného amerického autora (Gary Chapman, Pět jazyků lásky, Návrat domů , Praha 2005.) a požiadali ma, či by sme si podľa nej mohli niečo hovoriť pri sv. omši pre mladých. Je to kniha o láske, o reči lásky. Autor je americký kresťan. Pre Američanov je typické, že hľadajú praktické riešenia. Aj pre také záležitosti, ako zaľúbiť sa, chodiť s niekým, oženiť sa. Pritom pripomenú veľa dobrých vecí. Napr., že láska používa viacero rečí. Prvou je reč uistenia: „Mám ťa rád, vážim si, čo robíš, to sa ti naozaj podarilo,“ a pod. K takýmto slovám uistenia patrí povzbudenie, chvála, láskavosť i odpustenie. Kto vyrastá v rodine, ktorá je chudobná na takéto slová, kto počúva veľa kritiky a málo pochvaly, bude sa asi podceňovať a najmä sám vo svojich vzťahoch nebude používať slová ocenenia a pochvaly. Autor knihy pripomína, že reči lásky sa dá naučiť a kto chce byť milovaný, nech sám prevezme iniciatívu a učí sa milovať. Nielen nejaké dievča, s ktorým chce chodiť, ale najprv svojich rodičov, kolegov v práci a pod.
Pri čítaní týchto múdrych odporúčaní som si uvedomil, že toto všetko nemožno chápať len ako techniku, spôsoby reči, ktoré sa dajú naučiť. Aby sme sa vôbec chceli učiť láske či reči lásky, potrebujeme objaviť ešte niečo základnejšie. Potrebujeme porozumieť a žiť to Ježišovo: Dať štátu, čo je potrebné, dať našim rodičom, čo sa patrí, dať svojmu partnerovi, čo od nás očakáva, ale najmä dať Bohu, čo je Božie – seba samého, celú svoju existenciu.
