Pred pár dňami zomrel obľúbený americký herec so slovenskými koreňmi Paul Newman. Bol známy ako veľký sympaťák, ktorý aj negatívne filmové postavy stvárnil tak, že ľudia si ich zamilovali. Zapamätal som si jedno jeho vyjadrenie o Amerike: „Na Amerike nemám rád jej protestantskú vieru, že Boh žehná len zdravého a úspešného.“ Ako je známe, Severná Amerika sa niekedy nazýva aj „Nový svet“, a toto označenie sa nemyslelo len zemepisne, ale aj nábožensky. Medzi najvplyvnejších kolonistov v Severnej Amerike patrili dlho najmä príslušníci kresťanských cirkví odchovaných na kalvínskej reformácii (ktorá bola vo viacerých smeroch iná ako u nás známejšia evanjelická, luteránska). Ku kalvínskej viere patrilo i presvedčenie, že sú novým Božím Izraelom, novým Božím ľudom, ktorý Boh vedie zo „sveta starého“ do „sveta nového“ a daruje mu zem zasľúbenú. K znameniam, ktoré to mali potvrdzovať, sa podobne ako v Starom zákone radili aj také hodnoty ako zdravie a bohatstvo. Prejavom viery v úspech boli aj krstné mená, ktoré títo ľudia začali dávať svojim deťom. Zväčša išlo o hebrejské mená zo Starého zákona.
Budovať „nový svet“ sa pokúšali aj komunisti. Mnohí z generácie mojich rodičov, najmä tí chudobnejší, im uverili. Vysmievať sa im dnes za to, nie je dôvod. Téma je trvalá a problémy sa opakujú. A niekde v pozadí sú vždy aj náboženské ideály. Vyjadrením ideálov kresťanov, ktorí boli pôvodom zo židovstva, je dnešný text evanjelia. Slová tohto textu museli v židovskom prostredí znieť veľmi konfliktne. Ježiš podľa Matúšovho evanjelia použil pred vysokopostavenými ľuďmi v Jeruzaleme obraz vinice ako obraz Božieho ľudu – Izraela. Obraz prevzal Ježiš od prorokov. Išlo o obraz, ktorý sme dnes počuli ako prvé biblické čítanie (Iz 5, 1-7). Prorok ukončil svoje rozprávanie slovami: „Vinicou Pánovou je dom Izraela, mužovia Judska sú jeho rozkošný sad. On čakal na právo a hľa, bezprávie, čakal na spravodlivosť a hľa, kvílenie.“ Ježiš svoje rozprávanie ukončil ešte tvrdšie: „Božie kráľovstvo sa vám vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu.“ Z týchto slov cítime Ježišovu obavu o náboženský Izrael a zároveň aj nové sebavedomie židov, ktorí sa stali kresťanmi: My sme teraz pravý Izrael, pravá cirkev Božia...
Podobenstvo rozprával Ježiš v čase, keď mnohé pozemky v Izraeli vlastnili zahraniční vlastníci a prenajímali ich. V čase úrody si prichádzali prevziať výnosy z majetku a vyplatiť nájomníkov. Za násilným odporom nájomníkov odovzdať podiel na úrode právoplatnému vlastníkovi môžeme rozpoznať niektoré politické postoje v Ježišovej dobe, keď zvlášť strana tzv. zelótov používala násilie (terorizmus) voči zahraničným majiteľom pôdy v Izraeli. (K týmto zelótom mali patriť aj dvaja zločinci, čo boli ukrižovaní spolu s Ježišom.) Ježiš vo svojom príbehu teda vychádzal zo situácie, ktorú si jeho poslucháči vedeli predstaviť. Príbeh však ukončil inak, ako očakávali – voči národu nestojí v opozícii cudzí majiteľ, ale sám Boh. On požaduje od svojich zástupcov na zemi úrodu. Boží zástupcovia si však svet však akosi sprivatizovali a nemienia sa deliť oň ani s Bohom. Podľa Ježiša sa im pre takéto zmýšľanie Božie kráľovstvo vezme a odovzdá sa ľudu, ktorý bude prinášať úrodu. Ako nový ľud sa v čase vzniku Matúšovho evanjelia cítila kresťanská cirkev, začínajúca sa deliť od židov. V čase reformácie sa však problém zopakoval. Ako nový lepší ľud budujúci „nový svet“ sa v opozícii voči katolíkom chceli vidieť cirkvi protestantské.
Viac ako otázka, kto z kresťanov alebo židov je pravý Boží ľud, by nás mohla zaujímať otázka: Chceme ešte byť „nový ľud“, ľud Boží? Alebo sú z nás len jednotlivci bez spoločného cieľa? Radi by sme ešte objavili alebo založili nejaký „nový svet“? Oddeliť sa od sveta starého, ktorý neprináša úrodu, je niekedy nevyhnutné. Ale treba sa aj sebakriticky pýtať, aký nový svet budujeme. Myslím, že Ježišovi ani tak nešlo o to, aby kládol do protikladu svet starý a nový. Skôr by sa dalo povedať, že mu išlo o svet „naozajstný“ – o svet, o ľudí, ktorí budú naozaj počúvať Boha, milovať sa navzájom a v tomto zmysle budú odovzdávať Bohu úrodu. Matúšovo evanjelium končí rozprávania o „novom svete“ Božieho kráľovstva tým, že za jeho mierku označí postoj vyjadrený slovami: „Bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť...“ (Mt 25, 35) Ide tu vlastne o humanizmus, presnejšie povedané, o humanizmus inšpirovaný vierou v Boha. Filozof Karl Popper sa stal u nás známym najmä svojím dielom „Otvorená spoločnosť“. Popper, ktorý bol po rodičoch židovského pôvodu, ale nábožensky sa veľmi neprejavoval, v tejto svojej knihe zaujímavo označuje kresťanstvo za liberalizované židovstvo, teda židovstvo, ktoré sa vďaka Ježišovi začalo slobodomyseľnejšie a duchovnejšie chápať. Zároveň však dodáva, že to, čo bolo problémom v židovstve, opakovane sa objavilo aj v kresťanstve – zvlášť farizejstvo a pýcha na vlastné vyvolenie.
Boh nežehná len zdravého a úspešného – o tom som hlboko presvedčený. Požehnáva všetkých, ktorí chcú pracovať v jeho vinici – vo svete, aby svet slúžil Bohu a úžitok prinášal každému človeku. Aj dnes prosíme o požehnanie toto pochopiť a úprimne to žiť.
