Ako kňaz som vždy pôsobil na miestach, kde bolo veľa ľudí a veľa práce. Mohol som byť, pravda, aj na miestach, kde temer nik do kostola nechodí a kde, ak sa kňaz trochu o seba nestará, môže z osamelosti aj ochorieť. V Bratislave sa mi často prihodí, že sa ku mne niekto prihlási ako ku známemu – v obchode, na úrade i v rozhlasovom štúdiu. Cením si každého, kto sa ku mne hlási, ale možno trochu prekvapím, keď poviem, že najviac som sa zblížil s ľuďmi, ktorí nie sú bežní veriaci, ale takpovediac ľudia problémoví, ľudia, ktorí sú „problémom“. Týchto ľudí si nielen najviac pamätám, títo ľudia mi aj najviac zostávajú v mojom srdci.
My sa zväčša bojíme priznať si problém a hanbíme sa, ak sme pre niečo problémoví. Hanbíme sa aj iných obťažovať, ak máme problém. Samozrejme, zbytočne obťažovať sa nepatrí. Ale zároveň platí, že je úplne normálne, ak sa obraciame na iných so svojím trápením a problémom. A tak isto by malo byť normálne, že sa správame tak, že ľudia majú odvahu vyhľadať nás a zdôveriť sa nám. Takto by to malo byť v rámci rodiny a medzi priateľmi, tak by to malo byť aj v cirkvi. V evanjeliu čítame, ako Ježiš opakovane zdôrazňoval nábožným židom, že „mýtnici a neviestky ich predídu do Božieho kráľovstva“. Skade to Ježiš vedel, keď nechodil medzi neviestky čiže prostitútky a asi nerobil ani obchody s mýtnikmi čiže s úplatnými úradníkmi finančnej správy? Zdá sa, že aj jemu zostali najviac v pamäti (a nielen v pamäti, ale aj v starostlivosti) tí problémovejší. Niektorí z nich zmenili svoj život tak zásadne, že sa stali blízkymi Ježišovými učeníkmi a učeníčkami. K takým patril napr. apoštol Matúš, bývalý mýtnik, alebo Mária Magdaléna, z ktorej podľa Lukášovho evanjelia vyšlo po stretnutí s Ježišom sedem zlých duchov (Lk 8, 2). Môžeme len tušiť, čo všetko sa skrýva za týmto vyjadrením evanjelia...
Myslím, že za týmito svedectvami evanjelia – o blízkom vzťahu Ježiša k problémovým ľuďom – sa predovšetkým skrýva skúsenosť, že do Božieho kráľovstva prídu a k plnohodnotnému životu sa priblížia len tí, čo potrebujú iného človeka, len tí, čo potrebujú Boha. Možno sme takto o veci nikdy neuvažovali a možno sme si zvykli ľudí len zjednodušene rozlišovať na zlých a dobrých, na veriacich a neveriacich, na chodiacich do kostola a do kostola nechodiacich. Ježiš však rozlišoval ľudí inak: Na tých, čo potrebujú Boha a čo ho nepotrebujú, na tých, čo potrebujú iného človeka a čo ho nepotrebujú. Ak o niekom musíme povedať, že nikoho nepotrebuje, neznie to dobre. Také niečo totiž znamená, že onen človek nepotrebuje ani dávať ani prijímať. A to by bolo naozaj smutné i zlovestné. V Ježišom krátkom príbehu o dvoch synoch, ktorých otec vyzval, aby išli pracovať do rodinnej vinice, horšie vyznel ten, čo slovne s otcovým želaním súhlasil, ale nič neurobil. Vyznel horšie ako ten, čo otcovi odpapuľoval, ale do vinice pracovať napokon šiel. Pre vyznenie príbehu nie je dôležité, že vždy je lepšie čosi urobiť, ako len sľubovať. Syn, ktorý s otcom slovne súhlasil, totiž v Ježišovom príbehu predstavuje ľudí, ktorým je krátky príbeh adresovaný – sú to veľkňazi a kňazi, teda náboženská elita, ktorú napriek jej formálnej nábožnosti Ježiš odhalil ako ľudí, čo nepotrebujú ani človeka ani Boha.
Ako sa to dá spoznať, že niekto Boha ani človeka nepotrebuje? Dá sa to v tom prípade, že daný človek zjavne netúži, nežobroní, neusiluje sa o lásku iného. Neusiluje sa, lebo sa nazdáva, že má a že si vystačí. Ježiš mal osobnú skúsenosť s mnohými náboženskými elitami, že žili v takomto sebaklame. Naopak, s mnohými mýtnikmi, hriešnikmi a prostitútkami mal skúsenosť, že im bolo tak zle z ich nemožného života, že už z diaľky celým svojím telom kričali: Potrebujem niekoho, kto ma naozaj potrebuje! Potrebujem niekoho, kto o mňa naozaj stojí! V dnešnom vydaní slovenských Katolíckych novín ma na túto tému zaujali dva články: úvaha k evanjeliu a článok o práci saleziánov na bratislavských sídliskách. Úvahu k evanjeliu autor uzatvoril modlitbou: „Ó, Bože, odpusť rebelom! A z tých dokonalých (nábožných) sprav aspoň rebelov.“ Autor úvahy vystihol, ako súvisí rebelantstvo s túžbou po slobode a následné poníženia s potrebou lásky. V článku o práci s deťmi na sídliskách píše salezián Marián Husár, ako dlho pracoval tak, že zhromažďoval deti do strediska, vytváral skupinu „našich“ – saleziánsku mládež. Jedného dňa pochopil, že so „svojimi“ deťmi musí ísť von, aby našiel aj iných, cudzích. Veriace deti to najprv odmietali s tým, že s grázlami sa hrať nebudú. Až neskôr sa to prelomilo. Marián Husár spomína, ako zažil, že dve dievčatá prenasledovali chlapca a chceli ho zbiť, a jeho žiadali, aby im v tom pomohol. Povedal im, že on nemôže, lebo sa nebije, a že sa nebije, lebo je farár. Keď sa divili, ponúkol im, že ich môže požehnať. A ony prišli a dali sa požehnať: „Videl som, že tieto deti majú v sebe kdesi hlboko ukrytú túžbu po tom, aby boli prijímané a milované...“ (KN, 39/2008)
Áno, najviac si zapamätáme tých, ktorí nás potrebujú, a podobne sa aj najviac naučíme od tých, ktorí nás potrebujú. Najmä tej skúsenosti, že aj my iných a Boha potrebujeme.
