V ostatných dňoch sa medzi hlavné správy dostali informácie o krachu viacerých finančných ústavov. Tieto inštitúcie majú sídla v USA, ale svoje pobočky a vplyv majú po celom svete. Príčiny či korene pádu týchto veľkých finančných inštitúcií sú, samozrejme, viaceré. Kdesi v pozadí je aj nerovnováha v rozdeľovaní ziskov a rizík v ekonomickom podnikaní. Obaja kandidáti na nového amerického prezidenta komentovali pád veľkých finančných inštitúcií aj tak, že obvinili ich šéfov z toho, že dlhý čas zarábali na úkor tzv. obyčajných ľudí. Možno si povzdychneme, že obyčajný človek sa nedočká spravodlivosti, ani tu, ani v Amerike. Na otázky, čo je alebo kde je spravodlivosť, však nejestvuje ľahká odpoveď.
Určité odpovede na tieto problémy z ekonomicko-politickej oblasti, zaiste, prináša i kresťanstvo, evanjelium a Ježiš. Možno po vypočutí dnešného evanjelia sa niekomu aj zdá, že v rozprávaní o majiteľovi vinice a námezdných robotníkoch Ježiš ponúkol aj riešenie našich ekonomických problémov, a to tak, že za riešenie by sme pokladali veľkorysosť, štedrosť majiteľov firiem a podnikov. Nuž, treba povedať, že tento príbeh nie je o ekonomike, aspoň nie bezprostredne. Toto Ježišovo rozprávanie je o veľkorysosti Boha, ktorý sa k nám správa prekvapujúco – nie podľa našich „odrobených“ zásluh, ale podľa svojej veľkorysosti. Nezabúdajme, že toto rozprávanie máme zaznamenané v Matúšovom „židovskom“ evanjeliu a že v prostredí židovských kresťanov sa nástojčivo kládla otázka, čo nás robí spravodlivými pred Bohom: Sú to naše dobré skutky alebo skôr naša vďačnosť voči nemu a naša žičlivosť, láska k blížnym?
O čom je Ježišovo rozprávanie si môžeme všimnúť už z úvodnej poznámky, kde Ježiš hovorí, že onomu majiteľovi (jeho správaniu) sa podobá nebeské kráľovstvo. Nebeské kráľovstvo v Ježišovom chápaní nechce nahradiť minulé ani súčasné politické a ekonomické koncepcie, skôr by sa dalo povedať, že chce tvoriť ich hodnotové pozadie. Kto by chcel dávať priame výstupy z evanjelia a Biblie, či dokonca z katechizmu a kódexu cirkevného práva na úplne konkrétne politické otázky, bol by nemilo zaskočený. Mohol by dopadnúť ako dobrácky krčmár, ktorý dáva na dlh. O chvíľu by mohol svoj obchod zatvoriť. Lebo nemožno dávať tovar a prácu bez protihodnoty a podobne nie je možné dávať rovnakú mzdu za nerovnako odvodenú prácu. To, čo Ježiš povedal o nebeskom kráľovstve, teda v pozemskom priamo nefunguje. Nie však preto, že sa neoplatí byť dobrý, ale preto, že dobrota nebeského kráľovstva má tvoriť našu základnú motiváciu, nie však nahrádzať zdravý rozum a praktické riešenie, ktoré sme povinní urobiť. Základná motivácia podľa Ježišovho príbehu teda znamená, že v mojej viere, nábožnosti a správaní nerobím niečo za odmenu, ale z viery, presvedčenia a vďačnosti, ako aj zo žičlivosti voči blížnym. Ak som ja veriaci celý život, ak chodím do kostola a snažím sa zachovávať určité zásady, a tak podobne, nepotrebujem byť za to Bohom odmenený viac ako niekto, kto je veriaci možno len jeden rok. Jednoducho niečo robím, zachovávam a verím, lebo sa mi to páči, lebo ma to teší, a nie preto, že to musím.
Ak hľadáme predsa len nejaký praktický výstup z tejto hodnotovej motivácie aj pre bežný život, všimnime si, čo to spôsobí, ak sa táto hodnotová motivácia stratí a zostane len motivácia finančná. Niekto si možno povie, že nebude robiť pre „pekné oči“ alebo za „Pán Boh zaplať“, ale na druhej strane nechceme sa asi dožiť toho, že voda, vzduch a vôbec všetky prírodné zdroje, a podobne aj ľudské vzťahy budú fungovať len za peniaze. Aj keď mnohé sa dá práve cez peniaze oceniť a prerátať. Ak tu ja napr. slúžim v kostole a každú nedeľu sa k vám prihováram, nerobím to preto, že od vás aj niečo dostanem a že sa neviem uživiť iným spôsobom. Robím to preto, lebo ma to napriek ťažkostiam „baví“ a tiež preto, že sa cítim za seba, za vás a za svet zodpovedný. Ale toto isté očakávam aj od iných tzv. neduchovných povolaní. Keď idem kupovať kabát alebo auto, hľadám človeka, ktorého jeho práca baví a ktorý rád poradí a pomôže bez ohľadu na to, či za každé svoje slovo dostane hneď peniaze. Nechcem, aby ten človek robil zadarmo, ale dúfam, že peniaze nie sú jeho jedinou motiváciou. Ešte viac niečo podobné čakáme od politikov. Nechceme, aby robili zadarmo, ale chceme, aby peniaze neboli ich hlavnou a bezprostrednou motiváciou pre získanie politickej funkcie. Ako sa to dá rozpoznať – či niekto robí len za peniaze, alebo mu záleží najmä na ľuďoch – na to nemám nejaké rukolapné riešenie, ale nazdávam sa, že sa to dá dobre vycítiť, vypozorovať či „zaňuchať“, akú má ten-ktorý človek motiváciu. O svätom Filipovi Neri, apoštolovi Ríma zo 16. stor., sa hovorí, že bol veľký humorista a kamarát s obyčajnými ľuďmi. Ľudia k nemu radi chodili na spoveď a on im vraj videl do svedomia a vedel im pripomenúť aj tie hriechy, z ktorých sa „zabudli“ vyspovedať. Keď sa hriešnik divil, skade to Filip vie, ten mu mal povedať: Viem to, lebo smrdíš!
Možno je toto aj najlepšia odpoveď na našu otázku, ako rozlíšime pravú a falošnú motiváciu. Smrdí nám alebo vonia? Motivácia a človek nebeského kráľovstva vonia. Nech je tu teda voňavo a nech je medzi nami veľa tých, ktorí sa touto vôňou chcú a môžu potešiť!
