Jeden z veľkých teológov súčasnosti, J. B. Metz, ktorý sa v týchto dňoch dožíva osemdesiatky, často pripomína, že Izraeliti so svojim Bohom neboli vždy len spokojní a šťastní - ich život mal naopak podobu drámy. Podobne Ježiš so svojim nebeským Otcom nezakusoval len chvíle blaženosti, ale aj utrpenie, bolesť a kríž. Teológ Metz kladie nepríjemné otázky, spochybňuje tradičný obraz Boha. Pýta sa nás, či o Bohu nehovoríme až príliš nekonfliktne. On sám hľadal spôsob, ako hovoriť o Bohu po tragédiách, akou bol Osviečim, kde milióny ľudí zahynulo v neľudskej mašinérii s pocitom, že Boh nezasiahol. Aj my máme konfrontovať našu predstavu Boha s konkrétnym životom. Metz zdôrazňuje potrebu Boha praktického života. Má na mysli život, v ktorom sa rozhoduje, či Ježiša vieme nasledovať v jeho postoji k trpiacim, núdznym, alebo si pred nimi zatvoríme oči. Takýto Kristus nasledovania je náročnejší ako Kristus úcty, ku ktorému sa stačí pomodliť.
Prečo takého Ježiša nevedeli prijať apoštoli a prečo je to niekedy problém aj pre nás kresťanov? Možno je za tým naša predstava o Kristovi - nevieme ho prijať aj v jeho ľudskej podobe. Nepohoršiť sa na ňom. Pre Petra bolo nepredstaviteľné, že Mesiáš Kristus by mal byť ako človek odsúdený, popravený a zomrieť. Pre nás je niekedy nepríjemný Kristus ako náš ľudský brat, ktorý od nás niečo žiada. Radšej ho máme ako Boha vysoko nad nami. Kristus ale nežiada úctu ako podmienku života, ale nasledovanie.
O náročnosti takej cesty svedčí aj dnešné prvé čítanie. Jeremiáš v ňom zachytil svoj vnútorný dialóg s Bohom. Nebola to pekná, „učesaná" modlitba, skôr v nej vylieval bolesť svojho srdca. Sťažuje sa, jeho nádej sa mieša s obviňovaním Boha. A predsa jeho modlitba je výrazom hľadania a riešenia problémov, naznačuje jeho vnútorný vývin. Jeremiášovi modlitba pomáhala prepracovať sa k novému videniu problémov.
Aj nás by naša modlitba mala vnútorne posúvať. Modlitba by nemala byť uspávací prostriedok, ktorým konzervujeme svoj život, ale naopak. Vývoj je znak života, aj živej viery. Vývoj môžeme napríklad sledovať aj u umelcov, napr. maliarov, ktorí hľadajú spôsob, ako vyjadriť svoju pravdu o živote. Americký maliar Marc Rothko sa počas svojho života prepracoval od maľovania konkrétnych obrazov k abstrakným, neskôr sa zbavil aj akejkoľvek formy a zostala mu len farba, dokonca na záver svojho života maľoval už len čierne plátna. Je zaujímavé, že čím viac sa zbavoval toho vonkajšieho, tým viac jeho obrazy oslovovali ľudí. Mnoho ľudí dodnes veľmi emotívne pozoruje jeho obrazy, dochádza pri nich často k prenosu emócií medzi maliarom a pozorovateľom jeho diela.
Aj my máme hľadať pravú podobu našej nábožnosti. Aby vyjadrovala našu dušu, aby bol do nej zapojený náš život aj v jeho všednej podobe. Naša modlitba nám má pomáhať objavovať nové východiská, nové riešenia našich problémov a zároveň nás má naučiť čerpať z rezervoáru našich schopností, daností. Spolu s teológom Metzom sa nemusíme báť v modlitbe vyjadriť ani to kritické, bolestivé. Niekedy môže byť dokonca aj výkrikom proti Bohu. Dôležité je, aby sme sa tým prepracovali bližšie k životu, k druhým ľuďom a k Bohu. Vtedy si aj my s Kristom zachováme svoj život.
arbet.viliam@orangemail.sk