Koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia (tesne po skončení II. vatikánskeho koncilu) sa v katolíckej cirkvi rozšíril dovtedy nevídaný optimizmus. Katolíci prestávali vnímať samých seba ako ohrozených modernou kultúrou, prestávali sa odťahovať od protestantov i príslušníkov nekresťanských náboženstiev a nevyhýbali sa ani dialógu s ateistami. Začalo sa presadzovať heslo: „Hľadajme to, čo nás spája“, a nie to staré: „Pozeraj na to, čo rozdeľuje!“ V pozadí bolo obnovené evanjeliové chápanie, že aj ľudia, ktorí vyznávajú inú vieru ako kresťanskú a chodia do iných kostolov, ako sú katolícke, môžu byť Božími deťmi a našimi blížnymi. Tento pozitívny prístup celkom nevydržal, mnohí predstavitelia cirkvi a bežní veriaci sa aj dnes nazdávajú, že inak veriacim ľuďom sa veľmi neoddá veriť a že treba udržať vytýčené hranice medzi katolíckymi kresťanmi a ostatnými ľuďmi. Pred problémom však neujdeme; zvlášť tu v Bratislave temer v každej rodine žijú spoločne ľudia rôznej viery či neviery. A my si môžeme vybrať, či si chceme robiť každý po svojom, alebo sa pokúsime napriek rôznosti o spoluprácu a pochopenie.
Ako také porozumenie môže vzniknúť? Evanjelium dnešnej nedele nás na prvé počutie príliš nepoteší. Podľa Matúšovho evanjelia prišla raz za Ježišom istá kanaánska žena, teda pohanka. Ježišovi učeníci sa jej chceli zbaviť a Ježiš jej spočiatku tiež nevenoval pozornosť. Keď konečne prehovoril, vyhovoril sa, že má poslanie len pre židov. Až po tom, ako sa žena nevzdávala, ju pochválil a vyhovel jej. Všimnime si, za čo ju pochválil: Ježiš pochválil ženu za jej vieru a následne ju odmenil uzdravením jej dcéry. Pokiaľ ženu odmietal, robil to na základe tradičného vymedzenia: Tu sú naši židia a tam pohania... Viera však umožnila prekonať rozdiely.
Tento text ľahšie pochopíme, ak si uvedomíme, že nie je len o Ježišovi, ale aj o situácii ľudí, medzi ktorými vzniklo Matúšovo evanjelium. Títo ľudia boli tzv. židokresťania, teda kresťania pôvodom zo židovstva. Na jednej strane mali ťažkú pozíciu medzi ostatnými židmi, ktorí ich pokladali za sektárov, na druhej strane oni sami – hoci sa dokázali hlásiť k Ježišovi ako Mesiášovi – pokladali za dôležité naďalej zachovávať všetky pravidlá židovskej tradície. Evanjelium opisuje stretnutie Ježiša so ženou tak, aby Ježiš vyznel ako verný voči židovskej tradícii. Pre Matúša píšuceho pre židov bolo dôležité poukázať na Ježišovu vernosť voči židovstvu. Zároveň však poukázal aj na to, čo umožnilo židovskú tradíciu prekročiť. To bola práve viera a nie hocijaká. Kanaánska žena oslovuje Ježiša tak, že ho uznáva za Mesiáša. Vyjadrené je to tým, že žena mu dáva helénsky mesiášsky titul „Pán“ i židovský mesiášsky titul „Syn Dávidov“. Táto viera, že Ježiš je Mesiáš, že cez neho Boh koná viac a osobnejšie ako napr. cez Mojžiša, učinila z Ježišových židovských učeníkov židokresťanov a táto viera im mala umožniť, aby prijali aj pohanov za bratov a sestry. Ak sa pozrieme do textu 15. kapitoly u Matúša, všimneme si, že príbehu o kanaánskej žene predchádza tvrdá hádka s farizejmi a zákonníkmi o židovskej tradícii, pričom ani Ježišovi učeníci celkom nechápali, o čo Ježišovi ide. Vtedy im musel povedať: Ani vy nechápete, že všetko dobré i zlé pochádza z ľudského srdca a že teda len to, čo miluješ, ťa môže poškvrniť alebo očistiť? Viera v Ježiša ako Mesiáša teda znamená, že nie sú už dôležité pravidlá a tradície – ani židovské ani katolícke ani pohanské – ale pozornosť voči tomu, čo milujem, čo som prijal do svojho srdca. Ak som prijal zlé, z môjho srdca vychádza zlo, ak som prijal dobré, z môjho srdca vychádza dobro, ktoré uzdravuje.
Všimnime si: Evanjelium nás nenabáda opustiť tradície. Nabáda nás prekročiť ich v mene viery, ktorá uzdravuje, ktorá miluje. V našej spoločnosti a v našich rodinách môžeme žiť spolu ako ľudia s rôznymi tradíciami. Nie však bez spoločnej viery, bez spoločnej úcty, bez spoločného videnia toho, čo je pre nás sväté a dôležité. Táto viera nevyžaduje rovnako sa pred jedlom modliť, rovnako chodiť do kostola či mať rovnaké náboženské vedomosti. Táto viera však určite znamená prijímať s rovnakou vážnosťou ako Ježiš zodpovednosť za život vo svete, s rovnakou úctou ako on pristupovať k iným ľuďom a rovnako ako on vytrvalo hľadať to sväté, dôležité a rozhodujúce, čo v konečnom dôsledku umožňuje vyhnať zlého ducha z nás, z našich detí a zo spoločnosti.
Darí sa nám to? Alebo máme dojem, že zlo zostáva a je stále silnejšie? Možno sme viac spútaní nejakými tradíciami ako vedení vierou v Ježišovom duchu... Aj preto je dôležité pýtať sa vždy znova ako apoštoli, aby sme pochopili, a modliť sa vytrvalo ako oná pohanka, aby sme sa uzdravili.
