V mladosti som rád čítal dobrodružné knihy, príbehy z divočiny, rozprávania o Indiánoch a zálesákoch. Okrem zaujímavých príbehov sa v týchto knihách dalo dočítať aj o tom, ako sa dá prežiť v divočine, ak by sme nemali so sebou bežné nástroje, ako sa dá založiť oheň bez zápaliek, ako rozumieť hlasom nočného lesa, či ako sa schovať pod vodu pred nepriateľom a nezadusiť sa. Pamätám si aj na tzv. šliapanie vody, keď človek nepláva, ale neutopí sa, a mnohé iné kúsky, ktoré človeka odcudzeného prírode ani nenapadnú. Aj v náboženských knihách sa spomínajú podobné zaujímavosti, napríklad, že sa niekto vznáša vo vzduchu, zjavuje sa na viacerých miestach súčasne, prechádza cez oheň alebo kráča po vodnej hladine. Väčšina z týchto zvláštností sa dá vysvetliť podobne ako v tých príbehoch z divočiny. Viac ako o využívanie nejakých neznámych energií (o ktorých tak radi hovoria dnešní ľudia, ak niečomu nerozumejú) ide v týchto prípadoch o súzvuk s prírodou, psychickú rovnováhu a o život v dôvere v Boha.
Zvláštne rozprávanie o Ježišovi, ako chodil po vode, by sme mohli pokladať za svedectvo o takomto súzvuku s prírodou a Bohom. Predsa sa nazdávam, že rozprávanie má iný význam. Minulú nedeľu som príbeh o chodení po vode a príbeh o rozmnožení chleba nazval akčnými podobenstvami, prežitými obrazmi. Tak, ako Ježiš rozprával podobenstvá, neskôr sa podobenstvá rozprávali o ňom, o tom, čo s ním jeho učeníci zažili v akcii. Tieto podobenstvá o ňom nadväzovali na niečo, čo sa naozaj stalo, ale súčasne danú udalosť rozvíjali na základe neskoršej skúsenosti s Ježišom ako vzkrieseným, žijúcim v Božej večnosti a z nej pôsobiacim. Takto je to aj s príbehom o chodení po vode. Príbeh prepája historickú skúsenosť s Ježišom, blízkym priateľom (aj keď stále zostával iný, neuchopiteľný; bol rád sám – Mt 14, 23), so skúsenosťou s Ježišom vzkrieseným, ktorého jeho učeníci postupne poznávajú vo viere ako Božieho Syna a Krista.
Zaujímavé je porovnanie príbehu o chodení po vode s rozprávaním o zjavení vzkrieseného Ježiša v závere Matúšovho evanjelia (Mt 28, 10. 17-20). Nájdeme tu tie isté slová, ktorými Ježiš oslovil svojich učeníkov: Ja som! Nebojte sa! Aj zo strany učeníkov sa spomína rovnaký postoj: Keď ho uvideli, klaňali sa mu... Matúšovo evanjeliu v príbehu o chodení po vode osobitne spomína Petra. Tak, ako v iných prípadoch, aj v tejto udalosti je to on, kto reaguje prvý na Ježišovo oslovenie. Zaujímavé, že nevrhne sa sám do vody, ale žiada, aby ho pozval Ježiš. Keď ho pozýva, Peter ide, ale zľakne sa, a Ježiš ho musí s výčitkou zachraňovať. Vyčíta mu pochybnosti, ktoré sa tiež spomínajú aj po Ježišovom vzkriesení. Vzkriesený Ježiš svojim učeníkom tie pretrvávajúce pochybnosti však už nevyčíta, naopak, nehľadiac na ne, poveruje svojich učeníkov, aby šli do sveta a ľudí krstili a učili v jeho mene. Akčné podobenstvo sa mení na konkrétnu akciu, predchádzajúce skúsenosti s Ježišom sa testujú v realite. Pochybnosti a obmedzenia Ježišových učeníkov sa neodstránia niekde v ústraní, ale v akcii – tam, kde si učeníci sami vyskúšajú, čo znamená hlásať evanjelium, venovať sa ľuďom a slúžiť im. Za všetkým je viera, ktorá pretrvá aj napriek pochybnostiam. Viera, že tento Ježiš nám otvára rozum a srdce, dáva silu a nádej, a mení nás. Viera, v ktorej sa veriaci človek nikam nepchá, nič si nevynucuje, ale správa sa ako Peter: Ak si to ty, povedz mi, zavolaj ma!
Páči sa mi tento príbeh o chodení po vode, príbeh na hranici sna a reality, príbeh medzi vierou a pochybnosťou. Tento príbeh z evanjelia potvrdzuje moje presvedčenie, že je omylom, ak ako kresťania v mene svojej viery začíname s morálkou namiesto toho, aby sme začínali zasvätením do viery. Viera totiž umožňuje víziu (vnútorné osvietenie a poznanie) a vízia vedie k odovzdaniu sa Bohu a životu podľa jeho vôle. Spomínam si na jeden americký film z prostredia indiánskej rezervácie. Do rezervácie prichádza mladý policajt z FBI, aby vyšetril zločin. Po otcovi je Indián, ale nehlási sa k nim, hanbí sa za nich. Keď sa Indiáni pri vysvetľovaní toho, čo sa udialo, odvolávajú na svoje vízie, vysmieva sa im. Vízia však raz zaskočí aj jeho. Prisní sa mu sen, v ktorom vidí udalosť spred storočia. Jeho predkovia utekajú pred strelami vojakov a medzi nimi vidí aj seba. Zobudí sa spotený z obrazu minulosti, ale začína rozumieť prítomnosti. Vďaka vízii začína vidieť realitu a vnímať korupciu svojich predstavených na úradoch, ktorých si kúpili podnikatelia s uránom, čo sa našiel na území rezervácie. Začína rozpletať zápletku, pričom temer sám príde o život.
Čo naznačuje príbeh z filmu, hlbšie potvrdzuje stará kresťanská skúsenosť. Najprv je viera a vízia (hoci s pochybnosťami), až potom morálka, čiže správne vyhodnotenie reality a správne konanie. Kým morálka si kladie otázku – čo mám robiť, viera si kladie otázku – na aké cesty sa vydám, do akej vody sa vrhnem, do akých búrok, do akých problémov a prečo mi to stojí za to?! Odpoveď si azda dáme tak, ako v dnešnom evanjeliu: Lebo ma Kristus pozval, lebo mi podal ruku... Nevadí, ak zostávajú pochybnosti. Ako povedal jeden náš teológ: Len blázni ich nemajú. Normálni veria a súčasne pochybujú, vydávajú sa na cestu a v mene Krista, ktorý ich oslovil, sa na tej ceste učia a dozrievajú.
