V mojom rodnom meste dal prednedávnom istý podnikateľ buldozérmi odstrániť starú katolícku faru, historickú budovu v centre starej Žiliny. Podľa predpisov ju mali rozoberať kúsok po kúsku (tuším sa aj uvažovalo, žeby ju mohli nanovo postaviť na inom mieste) a umožniť podrobný archeologický výskum, keďže sa jedná o mimoriadne zaujímavé miesto z hľadiska slovenskej histórie. Ľudia zodpovední za tento čin však zjavne nespájajú svoje predstavy o pokladoch s pokladmi kultúrnymi, a to vrátane (bývalých?) cirkevných majiteľov onej budovy a onoho vzácneho historického miesta. Ježiš nám vo svojom ďalšom podobenstve tiež hovorí o poklade, a asi sa nepomýlim, ak poviem, že likvidátorov historických hodnôt v Žiline by musel označiť za ľudí neschopných vidieť skutočné poklady.
Ježiš prirovnal Božie kráľovstvo k pokladu, ktorý možno nájsť zakopaný na poli, a tiež ku kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Akoby chcel povedať, že niekto objaví poklad Božieho kráľovstva šťastne a iný premyslene. V každom prípade však platí, že onen poklad (ak naň natrafíme) treba rozpoznať, oceniť si ho. Inak by sme zaň neobetovali všetko, čo máme. Preto sa mi zdá najdôležitejšie, aby sme dokázali vidieť skutočné poklady. Ježiš svoje reči o Božom kráľovstve doplnil ešte podobenstvom, v ktorom ho prirovnal k sieti, čo zachytáva rôzne typy rýb – dobré i zlé. Rozlišovať sa bude opäť na konci – ako v podobenstve o jedovatej rastline v obilí. V závere svojho rozprávania Ježiš označil za správneho učeníka Božieho kráľovstva zákonníka čiže nábožensky vzdelaného človeka, ktorý zo svojho trezoru vyberá poklady staré i nové.
Čo nám tým chcel Ježiš povedať? Azda to, že ak je niečo hodnotou, nemá to svoju cenu preto, že je to staré alebo naopak módne, ale preto, že sa to overilo v živote. Takouto hodnotou sú predovšetkým myšlienky a túžby, ktoré sa overili ako nosné pre náš život. Niekedy ich ako takto overené už nenazývame len túžbami, ale označujeme ich ako skúsenosti – máme to prežité. Takouto skúsenosťou je aj poklad Božieho kráľovstva. Ježišovi učeníci ho zosobnený vnímali predovšetkým v Ježišovi. Rozpoznali ho ako poklad tí, čo skúsili: Tento Ježiš nám otvára hlavu i srdce, dáva nám silu rozumu i silu lásky. Približuje nás k Bohu, že sa ho už nebojíme, ale radujeme sa z neho... Učí nás chápať ľudí namiesto toho, aby sme ich súdili, a v neposlednom rade učí nás prijať seba samých a byť za život vďačný. Skôr však, ako niekto Ježiša stretol a prijal ho za svoj poklad, musel v sebe nosiť určitú predstavu, ktorá korešpondovala s Ježišovým myslením a konaním. Kto pre svoj život, a to aj náboženský, potrebuje najmä presné pravidlá a poriadok, nebude vidieť svoj poklad v Ježišovi a jeho idei Božieho kráľovstva. Podobne ten, kto v živote hľadá najmä romantiku a estetiku. A už vôbec nie ten, kto hľadá predovšetkým moc nad inými. Tí všetci si svoj poklad nájdu inde. Kto sa však chce predrať k porozumeniu toho, o čo v živote ide, kto chce z toho porozumenia žiť a z toho porozumenia meniť svet, kto chce byť najmä sám týmto porozumením preniknutý a zmenený, ten môže vidieť Ježiša a jeho ideály presne ako ten poklad, ktorý vždy chcel a po ktorom túžil.
Sme aj my takýmito ľuďmi, čo chcú objavovať múdrosť života, čo chcú spoznať, čomu môžu dôverovať? A je Ježišovo kráľovstvo pre nás tou nádejnou výhrou, do ktorej investujeme svoje najlepšie sily a schopnosti? V dnešnom vydaní Katolíckych novín (30/08) porovnáva ich šéfredaktor v článku „Pohoda i nepohoda“ veľké stretnutie katolíckej mládeže s pápežom v Sydney, paralelné stretnutie mladých na Velehrade, hudobný festival náboženskej piesne na Orave a festival Pohoda v Trenčíne. Pokritizoval jednostrannú mediálnu propagáciu podujatia v Trenčíne na úkor tých akcií, kam chodia najmä veriaci mladí ľudia. Podujatia zhodnotil prostredníctvom toho, čo po týchto podujatiach zostalo. Po cirkevných podujatiach údajne zostal poriadok a čistota a po propagovanej „pohode“ vraj haldy fľaškového a iného odpadu. Celkom mu verím, že to takto bolo, ale nezdá sa mi delenie na správnu a nesprávnu mládež, na správne a nesprávne podujatie. Keď dobre čítam evanjelium, neviem si Ježiša predstaviť v úlohe hlavnej mediálnej hviezdy na žiadnom masovom podujatí, a už vôbec nie na cirkevnom. Viem si ho na týchto podujatiach predstaviť ako kamaráta, radcu a proroka.
V každom prípade Ježiš ľudí nerozdeľoval na tých, čo chodia na náboženské a svetské podujatia, ale chodil medzi ľudí všade, kde sa modlili, kde pracovali i kde sa bavili. Lebo poklad Božieho kráľovstva nie je ukrytý len tak v chráme, ale ako povedal Ježiš – možno je zakopaný na poli, možno v politike, možno v obchode, možno vo vedeckom laboratóriu, možno u pápeža v trezore, z ktorého neradno vyťahovať len veci staré, ale aj nové, čím sa vôbec nemyslí novší rytmus a novšie slová pre staré poučky. Ale myslí sa skutočný poklad, ktorý spôsobí takú radosť, že všetkým je jasné, o čo ide, a že práve preň sa oplatí žiť i mrieť. Osobne si myslím a mám skúsenosť, že tento poklad objavujem a vyťahujem na svetlo Božie kúsok po kúsku každý deň, a keby to tak nebolo, nemal by som sa z čoho tešiť a za čo ďakovať. Nech je to naša spoločná obohacujúca skúsenosť!
