Asi každý z nás už zažil situáciu, že sme si s niekým neznámym nečakane porozumeli (ako sa vraví: padli sme si do nôty), a naopak, že sme sa s niekým iným zasa nedokázali na ničom dohodnúť. Pre tieto prípady platí, že vzájomnému porozumeniu nepomôže siahodlhé vysvetľovanie vlastných argumentov a pozícií, ak chýba tzv. predporozumenie. Toto predporozumenie nie je len akýsi cit, je to aj premýšľanie, záujem a dobrá vôľa. Len vtedy, ak sú tieto postoje prítomné, môžu naše aktivity a rozhovory priniesť dobré výsledky.
Myslím, že asi takto to videl aj Ježiš, keď začal hovoriť v podobenstvách. Pamätáme si, ako si Ježiš povzdychol nad ľuďmi, ktorí ho počúvali, ale skoro nič nepochopili. A tiež, ako ocenil ľudí, s ktorými si mohol porozumieť: Poďte ku mne všetci, čo sa trápite, všetci, ktorí hľadáte úľavu pre dušu... Akoby táto skúsenosť, že porozumenie sa nedá dosiahnuť s každým, viedla Ježiša k tomu, že začal testovať možnosť porozumenia najprv rozprávaním v podobenstvách. V Matúšovom evanjeliu ako prvé nájdeme podobenstvo o človeku, ktorý sial zrno na poli. Podľa rozprávania nedopatrením toto zrno padlo aj mimo poľa, kde neboli vhodné podmienky na úrodu. V následnom vysvetlení Ježiš povedal, že takým nesúcim podmienkam (okraj cesty, kamene, tŕnie) sa podobajú ľudia, ktorí pozerajú, ale nevidia, počúvajú, ale nepočujú a nechápu. Naopak, Ježišovi učeníci mali byť tými, ktorí budú dobrou pôdou, ktorí budú ľuďmi predporozumenia.
Platí táto potreba predporozumenia pre každú oblasť nášho života alebo len pre oblasť viery a náboženstva? Čiastočne platí v každej oblasti. Kto nemá napr. predporozumenie či talent pre vnímanie hudby, asi z neho veľký milovník kvalitnej hudby nebude. Uspokojí sa s bežným šramotom, ktorá sa rinie temer z každej rozhlasovej stanice. Niektorí znalci však povzbudivo hovoria, že nejestvujú ľudia neschopní vnímať hudbu, že sú len takí, v ktorých sa táto vnímavosť neprebudila; možno nemali v živote nikoho, kto by im v tom pomohol. Niečo podobné platí najmä v oblasti viery a náboženstva, v oblasti úcty pred Bohom a životom, kde ide o najzákladnejšie vyslovovanie a prežívanie našej ľudskosti. Kresťanská teológia sa vždy zaoberala dvomi otázkami ohľadom správneho vyslovenia a žitia našej ľudskej existencie. Jedna otázka sa týka slobody človeka: Nakoľko závisí môj život od mojich vlastných rozhodnutí? Druhá otázka sa týka Božieho oslovenia: Komu Boh dáva svoju milosť a ako? Niektorí ľudia si na tieto otázky odpovedajú tak, že od nás veľa nezávisí, že rozhodujúce sú prírodné a sociálne okolnosti, osud alebo Božia vôľa. Ďalší si zasa myslia, že všetko podstatné záleží len na človeku. Katolícka teológia sa nepohybuje v týchto krajnostiach, ale sa snaží o rovnováhu medzi ľudskou slobodou a Božím oslovením. Ježiš to vo svojom podobenstve vlastne vystihol, keď povedal, že účinok Božieho oslovenia je istý, ale pôda musí byť pripravená. To je to predporozumenie na strane ľudí, náš základný záujem pýtať sa a hľadať odpovede na otázky: ako žiť, ako myslieť, ako veriť...
Čo máme urobiť, aby sme boli ľuďmi pripravenými na prijatie Božieho oslovenia, aby sme boli ľuďmi pripravenými na lásku, na poctivú prácu a čestný život? Jezuitom sa pripisuje výrok, že sa vo svojom živote máme správať tak, akoby všetko záviselo len od nás, a veriť v Boha tak, akoby všetko záviselo len od neho. V tomto vyjadrení je dôležité spoločné zosúladenie oboch pólov, oboch závislostí – od vlastnej slobody a od Boha. Kto by si totiž naozaj myslel a žil tak, že všetko závisí len odo neho, skončil by ako tvrdý človek alebo ako blázon. A kto by si zasa myslel, že všetko závisí len od Boha (či osudu), svoj život by premárnil alebo by sa stal podivínom. Vo Švajčiarsku je podnes mimoriadne uctievaný muž, ktorého nazývajú brat Klaus z Flüe (+1487). Klaus bol sedliakom, starostom svojej obce, dôstojníkom i otcom desiatich detí. Vždy sa rád modlil a mal od Boha dar rôznych videní. Ako 50-ročný po dohode s manželkou odišiel žiť ako pustovník. To, čo vyzeralo ako útek od reality, bolo však prirodzeným vyvrcholením jeho života. V tomto období sa stal bratom všetkých ľudí, čo za ním prichádzali, a patrónom zmierenia medzi ľuďmi vo Švajčiarsku. Záujem počúvať Boha, nechať sa ním viesť, a súčasne záujem čestne riešiť problémy sveta ho priviedli na vrchol jeho života. Z predporozumenia prešiel do úplného odovzdania sa Bohu a láske k blížnym.
O niečo podobné, na náš spôsob, primerane našim okolnostiam sa máme usilovať aj my. Tu, na bohoslužbe, sme rôzni ľudia, s rôznym pôvodom, vzdelaním či skúsenosťami... Predsa dúfam, že sme spojení pochopením toho, čo je najdôležitejšie – tým základným predporozumením Bohu a životu. Naša viera v silu Božieho slova a dôvera vo vlastné schopnosti nech sa v nás vzájomne podporujú, aby v nás rástla a zrela Božia úroda – všetko to, čo Boh do nás zasial, a o čom len on vie, kedy akú úrodu prinesie.
