Občas sa mi posťažujú veriaci rodičia, ktorým je smutno zo svojich detí. Ako sa vraví, „dali deťom všetko“, im sa však od detí veľa nevrátilo. Nejde, pravda, o peniaze, títo rodičia by len radi videli, že ich deti sú nielen úspešné, ale aj vďačné a veriace. Niekedy sa však zdá, že to nejde dokopy. Akoby sa nedala spojiť viera a úcta, dobroprajnosť a obetavosť so získaním majetku a úspechom u ľudí.
Ježišovi nešlo o úspech, ale o pokoj. O pokoji hovoril aj svojim učeníkom, ktorí pri ňom zostali po prvých nedorozumeniach, čo zažil medzi ľuďmi. V 10. kapitole u Matúša sa dočítame, že o Ježišovi pochyboval aj Ján Krstiteľ, že mnohých ľudí, ktorí za Ježišom chodili, musel Ježiš ohodnotiť ako povrchných, a že mestá, v ktorých najčastejšie pôsobil, dokonca vyhlásil za horšie než Sodoma, o ktorej sa traduje, že ju postihol Boží trest. Po týchto trpkých vyjadreniach prišlo zvolanie: Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate, ktorí ste preťažení, darujem vám pokoj!
Potrebujeme naozaj najmä pokoj? Nepatrí pokoj, odpočinutie až ľuďom mŕtvym? „Odpočiniem si až v hrobe...“, radi hovoria tí, čo sa veľa naháňajú. Zdá sa mi, že slovu pokoj veľmi nerozumieme. Ježiš použil hebrejské slovo šalóm, ktoré prekladáme ako pokoj, ale jeho význam bol omnoho bohatší, ako mu dávame dnes. Výraz šalóm v Biblii môže označovať aj hmotný blahobyt, spokojnosť, šťastie a zdravie, tiež dlhý život, ba aj úspech v podnikaní. Čo však bolo rozhodujúce, vždy sa tento šalóm – pokoj chápal ako Boží dar. Grécke texty Nového zákona používajú pre pokoj pojem eiréné a myslia tým stav kresťana, veriaceho človeka, ktorý žije z viery v Ježiša zmŕtvychvstalého, bez strachu z Boha a v porozumení s ľuďmi. Pokoj je tu situáciou človeka, ktorý je vďaka Ježišovi v stave Božej spásy. Všimnime si, že v tomto chápaní sa možný úspech nekladie do protikladu s Božím požehnaním, ale vníma sa pospolu. Určite sa však úspech nechápe ako vytrhnutý, urvaný iným, nechápe sa ako dôsledok mocenského zápasu, ale ako dôsledok spolupráce s Bohom. Cestou k tomuto pokoju nie je ten typ múdrosti, v ktorej človek pozoruje svet akoby zvonku, pričom podozrievavo hľadí na ostatných, ale typ múdrosti, v ktorej vnímame, za čo môžeme byť Bohu vďační, a súčasne sa cítime byť voči iným otvorení a solidárni.
Ak máme získať pokoj, šalóm, o ktorom Ježiš hovoril, potrebujeme však nielen prijať Ježišovo chápanie pokoja, ale sa aj správne zaradiť k tým, ktorých Ježiš označil za „maličkých“. Ježiš týmto pomenovaním myslel pohanov i obyčajných zrobených ľudí, tiež chudobných a chorých, ako aj ľudí, ktorí zlyhali, a nik ich neľúbil. Myslel na všetkých, ktorí si nezakladali na sebe, a pýtal sa svojich učeníkov, akými ľuďmi chcú oni byť. Možno máme problém sa k týmto ľuďom zaradiť, lebo sa nám zdá, že Ježišovi maličkí sú akísi čudáci, jednoduchí až naivní ľudkovia. Najnovšie prezentuje takto nábožných ľudí Slovenská televízia v relácii „Záhady“, kde títo ľudia tvrdia, že počujú nebeské hlasy a majú zjavenia Panny Márie. Nuž, treba jasne povedať, že Ježiš neviedol svojich učeníkov k tomu, aby počuli nebeské hlasy, ale aby porozumeli slovám prorokov o Bohu a láske k blížnym, a ak mali niečo vidieť, tak nie tajomné zjavenia, ale celkom reálnych ľudí okolo seba s ich potrebami a túžbami. V súčasnosti chodia po svete rôzne náboženské skupinky s rôznymi posolstvami, najčastejšie od Panny Márie, alebo robia kampane pre Ježiša a ponúkajú vieru v neho tak, ako sa ponúka príťažlivá hudba a chutné jedlo. Keď Ježiš hovoril o maličkých a jednoduchých, však nemyslel na takýto emocionálno-naivný prístup, ale múdrosť, ktorá bude múdrosťou pre Boha a blížnych, nie pre seba! V ostatných rokoch sa rozmnožili rôzne náboženské skupinky ponúkajúce zjavenia a zázraky zvlášť v Južnej Amerike. Žije tam mnoho miliónov ľudí v ťažkých podmienkach, a tak niet divu, že viac ako inde tamojší ľudia chcú zažiť náboženstvo ako oslobodenie spod svojej ťarchy, či už tá ťarcha súvisí s chorobou, drogami alebo nevydarenými vzťahmi. Žiaľ, na tieto túžby často nevie reagovať úradná cirkev, a ľudia odchádzajú do iných cirkví, ktoré si hovoria charizmatické alebo evanjelizačné. O priblíženie k týmto ľuďom sa v Južnej Amerike usilovala najmä tzv. teológia oslobodenia. Teológ z tejto skupiny, Leonardo Boff z Brazílie, sa raz vyjadril, že aj teológia oslobodenia aj charizmatické cirkvi ponúkajú rovnako oslobodenie a uzdravenie. Rozdiel je však v tom, že katolíci ponúkajú oslobodenie cez porozumenie Písmu svätému, cez budovanie spoločenstiev, kde ľudia prijímajú zodpovednosť za evanjelium a pomáhajú si, a kde sa učia aj sociálno-politicky angažovať za spravodlivosť vo svete. Charizmatici však ponúkajú oslobodenie len ako emocionálno-psychologický zázrak: Pomodlíme sa a stane sa!
Kto vedie seba a svoje deti k vďačnosti, solidarite a reálnemu pohľadu na svet, nebude v prvom rade hľadať úspechy ani zázraky, ale pokoj a radosť v Duchu Svätom. Ježišovo pozvanie zažiť pokoj a radosť predsa patrí aj nám. Ak si nebudeme namýšľať a úprimne budeme túžiť po týchto daroch, dostaneme ich.
