Pápež František najprv poukazuje na hodnotu nádeje z nenáboženského hľadiska. Citujem viac-menej doslovne z jeho textu, len na niektorých miestach skracujem: „Vedecká komunita dnes považuje nádej za jeden z najsilnejších mechanizmov prežitia, ktoré v prírode existujú, napríklad v podobe pozitívnej reakcie na ochorenie. Náš mozog je vybavený chemickými cieľmi, ktoré možno účinne ovplyvniť sociálnou interakciou, slovami i myšlienkami. Dôvera, očakávanie, pozitívny predpoklad rozhýbu množstvo molekúl a táto dôležitá psychologická zložka využíva rovnaké mechanizmy ako liečivá a v konečnom dôsledku aktivuje rovnaké biochemické dráhy. Ľudská nádej je v skutočnosti liekom a liečbou, a to oveľa účinnejšou než ilúzia a obyčajná dôvera“ (Pápež František, Nádej. Autobiografia, Ikar, Bratislava 2025, 279.).
Potom František pokračuje: „Kresťanská nádej je však nekonečne viac. Je to istota, že sme sa narodili, aby sme už nikdy nezomreli, že sme sa narodili pre výšiny, aby sme sa tešili zo šťastia. Je to vedomie, že Boh nás miluje naveky a nikdy nás nenechá samých... Optimizmus, ktorý je určite cenným postojom, psychologickou vlohou a povahovou vlastnosťou, ktorá nás nabáda prikloniť sa k priaznivejšiemu pohľadu na veci, nás môže prípadne zradiť, nie však nádej. Boh nezrádza nádej, pretože nemôže poprieť sám seba“ (280).
V ďalšom František spomína dávny grécky mýtus, rozprávanie básnika Hésiodosa (asi 750 rokov pred Kr.), o Pandorinej skrinke. Pandora podľa tohto mýtu bola prvá žena na Zemi. Zo zvedavosti otvorila skrinku, čím z nej vypustila všetko možné zlo a kliatby. František dodáva, čo málokto z príbehu pozná: „Po tom, čo sa všetko zlo vyvalilo zo skrinky, zdá sa, že jeden drobný darček získa prevahu zoči-voči záplave zla. Pandora ho zbadá až ako posledný. Gréci ho nazývajú elpìs, čo znamená nádej“ (281).
František potom pripomína úslovie: „Kým žijeme, máme nádej.“ On však tvrdí, že je to naopak: „Pretože máme nádej, žijeme,“ lebo práve nádej udržiava život. Pri ďalšom vysvetlení nádeje oprie sa o francúzskeho básnika Charlesa Péguyho zo začiatku 20. storočia. Ch. Péguy píše: „Čo napĺňa Boha úžasom a dojatím, to je nádej ľudí, že vidia, ako sa veci vyvíjajú, a veria, že zajtra bude lepšie. Viera je verná nevesta, láska je matka, nádej je, naopak, bezvýznamné dieťa, prechádza sa medzi staršími sestrami a nikto na ňu nehľadí. A predsa je to práve toto dieťa, toto dievčatko, ktoré si nikto nevšíma, ktoré prejde svetmi, ono samo, ktoré nesie ostatných, toto malé dievčatko, ktoré ešte chodí do školy a kráča stratené medzi sukňami svojich sestier. Je to ona, nádej, to malé dieťa, ktoré všetko posúva dopredu, lebo viera vidí len to, čo je, a ono vidí to, čo bude, a láska miluje len to, čo je, a ono miluje to, čo bude.“
František dodáva k Ch. Péguymu: „V mojich očiach je to obraz mnohých roľníkov, remeselníkov, robotníkov, migrantov, ktorí hľadajú lepšiu budúcnosť, dôstojnejší život pre seba a svojich blízkych. Je to zjazvená tvár mojich starých rodičov a rodičov, mnohých, ktorí húževnato bojovali napriek trpkosti ťažkých dní, ktorí bojovali za svoje deti, bojovali v nádeji... V piesni jedného talianskeho speváka a skladateľa sa spieva, že len čo sa zdvihne more, ľudia bez ideí sa potopia ako prví. To platí aj pre ľudí bez nádeje,. Kresťanská nádej je pokorná a silná cnosť, ktorá nás podopiera a nedovolí, aby sme sa utopili v mnohých ťažkostiach života.“ (281-283)
Po tieto dni priateľ Ivan Šimko je s rodinou na
púti v Ríme. Pred sv. omšou sme si všimli jeho text na facebooku, ktorý
napísal v nedeľu večer. Prečítali sme ho ako doplnok k Františkovým
myšlienkam o nádeji:
„Dojímavé, ale aj povzbudivé bolo dnešné zavŕšenie Veľkej noci 2025 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Dojímavé bolo znovu uvidieť na verejnosti po chorobe vysileného , staručkého pápeža. Ukázal sa a nechal sa odviezť i medzi ľud. Hovoriť v podstate nemohol. Dnes to isto nie je on, kto v cirkvi reálne rozhoduje. Možno časom (kiež by) zosilnie a ešte bude. Ale povzbudivé je, že spoločenstvo Ježišových učeníkov naďalej žije a odovzdáva jeho výzvu ísť do sveta a roznášať radostnú správu o tom, že ľudský život má zmysel, a to bez ohľadu na to, v akej kondícii je Petrov nástupca. Teším sa z tejto životaschopnosti. Ale keď sa dnes na balkóne baziliky spoza závesu vynoril vozík s takmer bezvládnym Františkom, mal som v očiach slzy. Kiež sa ešte k tomu svojmu dielu, ktoré nás mnohých tak chytilo za srdce, vráti! Nech sa však udeje, čo je Božia vôľa, my v každom prípade pokračujeme v úžasnej transformácii klerikálnej cirkvi na synodálnu! Lebo presne o to tomuto pápežovi šlo: Prebúdzať Boží ľud.“
O niekoľko minút mi šepkal ľudia v kostole: „František zomrel.“
Naozaj zomrel? Napadlo mi, čo som pred chvíľou čítal: „Nádej je istota, že sme sa narodili, aby sme už nikdy nezomreli.“ Verím tomu, že František, Jorge Maria Bergoglio, sa narodil, aby nezomrel. Pán organista Pavol Varga zaspieval pri sv. omši pieseň pôvodne z Argentíny, Modlitbu za lepší svet, od Mercedes Sosa. Tu je preklad:
Prosím Ťa, Bože, daj nám len,
aby nám bolesť nebola ľahostajná ani deň,
aby nás smrť nenašla vyprahnutých,
aby sme robili dosť pre život iných.
aby nám krivdy neboli ľahostajné ani deň,
aby sme zlé nevracali zlým,
nebrali pokoj ľuďom iným.
Prosím Ťa, Bože, daj nám len,
aby nám vojna nebola ľahostajná ani deň,
/: to šialenstvo len kruto šliape
po nevinných i po tom, čo nám je sväté. :/
Prosím Ťa, Bože, daj nám len,
aby nám budúcnosť nebola ľahostajná ani deň.
Z koreňov je vyrvaný ten, kto odísť musí
do iného sveta, rozbitý na kusy.
Prosím Ťa, Bože, daj nám len,
aby nám vojna nebola ľahostajná ani deň,
/: to šialenstvo len kruto šliape
po nevinných i po tom, čo nám je sväté. :/
Originál je tu: https://youtu.be/Gvyl_zdji2k
Keď sme túto pieseň spievali, František už spieval s nami v nebi. Veľmi ďakujeme za tých 12 rokov s ním. Že sme to mohli zažiť, tešiť sa a ísť s ním. Otvoriť sa nádeji, ktorá viac ako to, čo je, vidí to, čo bude.