Dnes slávime 7. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Čítania zo Sv. písma začínajú rozprávaním o kráľovi Saulovi, ktorý videl v mladom Dávidovi svojho konkurenta a snažil sa ho odstrániť. Rozprávanie je v origináli dlhšie, my čítame z neho len úryvky. Aj z nich sa dá poznať, že Dávid mal možnosť zbaviť sa Saula, ale nedovolil, aby sa kráľovi ublížilo. V dnešnom evanjeliu Ježiš výslovne vyzýva k láske voči nepriateľom a k milosrdenstvu. Nevieme si to celkom predstaviť, ale mali by sme uznať, že s nenávisťou je súkromný i verejný život nemožný. V druhom čítaní apoštol Pavol rozlišuje pozemského a nebeského človeka. Chce povedať, že kto uveril v Krista, stáva sa spolu s ním novým človekom, nosí už v sebe jeho obraz.
Homília
Pred pár dňami vyvolalo veľký rozruch v českej cirkvi zrušenie pracovného vzťahu medzi ABÚ v Prahe a kňazom Markom Orkom Váchom, ktorý v Čechách patrí k najznámejším kňazom. V Prahe vypomáhal vo farnosti, kde sa stretávajú najmä mladí ľudia, zároveň je farárom v jednej obci na Morave a vyučuje etiku na lekárskej fakulte Karlovej univerzity. Udalosť bola komentovaná vo viacerých médiách a pred arcibiskupským palácom v Prahe sa už konalo aj protestné zhromaždenie, na ktorom ľudia žiadali odvolanie arcibiskupa.
Dnešný úryvok evanjelia je pokračovaním čítania z minulej nedele, v ktorom Ježiš blahoslavil chudobných, ponižovaných a prenasledovaných. Ježiš požaduje, aby ľudia, ktorým sa ubližuje, boli milosrdní voči tým, čo im ubližujú, aby im robili a chceli dobre. Na prvé počutie vyznieva táto požiadavka podobne podivne či paradoxne ako označenie nešťastných ľudí za blahoslavených. K pochopeniu môže pomôcť Ježišova otázka: Čo je na tom zvláštne, ak robíte dobre len tým, čo vám dobre robia? Áno, robiť dobre tým, čo mne robia dobre, je predsa normálne. Ale tým sa ešte nič zvláštne nedeje, svet sa tým k lepšiemu neposúva.
Čím sa svet zmení k lepšiemu, čím alebo ako sa k lepšiemu pohneme my sami? Ježiš priamo o polepšení alebo riešení problémov nehovorí. Ide hlbšie. Pripomína, že máme byť podobní Bohu. Sme jeho deti, veríme v neho, máme sa mu podobať. Boh je predsa dobrý a milosrdný aj k nevďačným a zlým. To je hlavný dôvod lásky k nepriateľom. Asi tušíme, že toto je správne, ale v praxi si to nevieme predstaviť. Nemusíme myslieť len na nejaké veľké nepriateľstvá, z ktorých vznikajú vojny, problém s odpustením máme často aj vo vlastnej rodine. Napríklad, deti zdedia po rodičoch nejaký majetok. Stáva sa, že pri dedičstve sa niekto zo súrodencov cíti byť ukrátený a oklamaný. „Keď vidím sestru, že sa mám s ňou stretnúť, prejdem radšej včas na druhú stranu,“ priznávajú sa niekedy aj naši veriaci ľudia. Pýtam sa v takom prípade: „A chcete tej sestre zle, chcete, aby ju postihla veľká choroba a po smrti išla do pekla?“ – „Božechráň,“ zväčša povedia. „Nechcem zle, ani sa nechcem súdiť, ale neviem na tú bolesť zabudnúť.“
Premýšľam, čo sa tu dá spraviť, aby sme v týchto prípadoch nechovali v sebe bolesť a zlosť po celý ďalší život. Najprv potrebujeme pochopiť, o akej láske Ježiš hovorí, keď hovorí o láske k nepriateľom. Nehovorí o citovej láske, o radostí z iného človeka. Hovorí o konaní dobra. Človeka, ktorý ma oklamal, sklamal, ublížil mi, asi nevyhľadávam, ale nepotrebujem sa mu ani vyhýbať. Neprejdem na druhú stranu ulice, aby som ho ani nevidel. Ak milujem človeka, ktorý mi ublížil, chcem mu dobre. K tomu patrí aj to, že chcem, aby sa ten človek stal dobrým. Potom, napokon, môžem čakať, že možno raz napraví i škodu, ktorú spôsobil. Ale ako sa stane dobrým, ak sa mu budem pomstiť, ak ho budem ohovárať a preklínať? Iste, ak budeme veľkorysí, nemáme žiadnu záruku, že sa ten druhý zmení a že sa nám ešte aj nevysmeje. Láska a veľkorysosť nesú isté riziko. Dá sa to prirovnať k investícii, či už investujeme do nejakého projektu, alebo vložíme peniaze na nejaký účet alebo investujeme do vzdelania a podobne. Kde máme záruku, že naša investícia sa oplatí? Takú záruku máme málokedy. Pri láske však istú záruku máme. Máme záruku, že ak sa aj nepriateľ nepolepší, my sa nestaneme zlý ako on.
Pri malých i veľkých nepriateľstvách nás máta predstava, že treba dosiahnuť spravodlivosť. V súvislosti s možným ukončením vojny na Ukrajine sa napríklad dodáva, že dosiahnuť sa musí „mier spravodlivý“. Ak si predstavujeme, že taký mier znamená návrat do stavu pred rokmi, možno si rýchlo uvedomíme, že to asi nepôjde. Poznáme príslovie o raz rozliatom mlieku... Ale poznáme aj Ježišove slová: Odpúšťajte a odpustí sa vám! Naši teológovia dodávajú na vysvetlenie: Milosrdenstvo neruší spravodlivosť, lebo je viac ako spravodlivosť. Ľudovo sa dá povedať, že milosrdenstvo neprikladá polienka na väčší oheň, ale naopak odstraňuje horľavé materiály. Ak sa zabráni nenávisti, aby sa ďalej šírila, ak príde k stíšeniu a odpusteniu, môžu sa ukázať cestičky, ktoré povedú z bludiska našich omylov a hriechov.
Po tom rozruchu okolo kňaza Váchu v Čechách prečítal som si niekoľko komentárov. Osobne nerozumiem, čo mu vytýkali. Jeho kritizovanú sv. omšu, ktorú vraj neslúžil podľa cirkevných predpisov, vysielala predsa česká katolícka televízia a všetko muselo byť vopred schválené a dohodnuté. Predvčerom, 21. 2. 2025, bola zverejnená potešujúca správa, že pražský arcibiskup Graubner a kňaz Vácha vydali spoločné vyhlásenie, v ktorom vyjadrujú ľútosť nad udalosťami posledných dní a jeden druhého prosia o odpustenie. Ktovie, možno čítali vopred evanjelium dnešnej nedele a obaja si uvedomili, že ak niekde máme čakať veľkorysosť a milosrdenstvo, malo by to byť v našej cirkvi.
Bárs by sme aj my
dokázali byť v našich sporoch a problémoch (či už v našich
rodinách, v cirkvi alebo aj vo veľkej politike) častejšie dobrým príkladom
ako pohoršením a vedeli sa vrátiť z kratšej cesty. Od Ježiša sa
učíme: Málokedy sa dá nastoliť tzv. holá spravodlivosť. K tej skutočnej sa
ide cez milosrdenstvo, odpustenie a veľkorysosť.