Krátko pred 80. narodeninami po 30 rokoch pôsobenia na pozícii arcibiskupa vo Viedni sa pri slávnostnej sv. omši v Dóme sv. Štefana pred 4 000 ľuďmi lúčil kardinál Christoph Schönborn. Viacerí si všimli päť zaujímavých momentov:
Pôvod a kariéra
Kardinál pochádza zo starého šľachtického rodu. Narodil sa 22. januára 1945 v Skalsku v Čechách. Ešte v tom istom roku tesne pred koncom vojny musela rodina emigrovať do Rakúska. Podobný osud má aj pápež František. Jeho rodina emigrovala z Talianska. Možno práve preto má so Schönbornom podobne pozitívny prístup k emigrantom. V Taliansku i Nemecku boli za vlády fašistov a nacistov nekresťanské tzv. rasové zákony. Ľudstvo pozná len jednu jedinú rasu – univerzálnu rasu všetkých ľudí ako jednej rodiny, v ktorej niet miesta pre špeciálnu rasu. (Papst Franziskus, Hoffe. Die Autobiografie, Kösel, München 2025, 55.)
V rokoch 1951-1955 Ch. Schönborn navštevoval základnú školu vo Voralbergu, potom gymnázium, roku 1963 maturoval. Po maturite vstúpil k dominikánom a teológiu študoval v Bonne, Paríži a vo Viedni. Roku 1970 ho kardinál Franz König vysvätil na kňaza. V doktorandskom štúdiu pokračoval v Paríži a Regensburgu, kde bol jeho učiteľom Joseph Ratzinger. V Paríži promoval na doktora teológie. V rokoch 1973-1975 pôsobí spolu s Egonom Kapellarim ako študentský kaplán v Grazi. Potom nastupuje na univerzitu vo Fribourgu vo Švajčiarsku, kde učí dogmatiku a dejiny východných cirkví. V rokoch 1987-1992 pracuje na Katechizme katolíckej cirkvi. Zakrátko bol povolaný do medzinárodnej teologickej komisie Svätej Stolice, po čom nasledovala ďalšia rýchla kariéra. V roku 1991 ako 46 ročný sa stáva pomocným biskupom vo Viedni a roku 1995 po arcibiskupovi Hansovi Hermannovi Groërovi prevezme vedenie arcidiecézy vo Viedni. O tri roky ho pápež Ján Pavol II. menoval kardinálom, po čom sa stal aj predsedom biskupskej konferencie Rakúska. V rokoch 2005 a 2013 je účastníkom konkláve a patrí medzi „papabile“ (kandidátov na pápeža).
Službu kardinála začal v neľahkých časoch. Nespokojnosť v rakúskej cirkvi vyústila do reformného hnutia „Wir sind Kirche“, ktoré malo veľkú podporu veriacich. Výhrady a žaloby na Groëra sa stupňovali. Na začiatku ho Schönborn obhajoval – dokonca príkladmi z čias nacizmu, kedy boli kňazi prenasledovaní aj vykonštruovanými obžalobami z homosexuality. O niekoľko rokov neskôr kardinál Schönborn spomenul, že dlho žil v zahraničí a o skutočnej situácii bol málo informovaný. Ešte pred pápežskou vizitáciou, tri roky po odstúpení Groëra, dávajú traja biskupi, Schönborn, Weber (Graz-Seckau) a Egon Kapellari (Gurk-Klagenfurt), spoločné písomné vyhlásenie: „Nemôžeme mlčať a v morálnej istote priznávame, že všetky obvinenia voči arcibiskupovi Groërovi boli v podstate pravdivé.“
Druhým problémom, ktorý kardinál musel dlhodobo riešiť, boli obvinenia zo sexuálneho zneužívania v cirkvi. Riešením predbehol ostatné krajiny, keď už v roku 2010 zriadil pre tieto prípady komisiu na čele s ombudsmankou. Jemu samému – ako verejne priznal – tieto prípady trhali srdce. Na jednej strane myslel najmä na obete, ale na druhej aj na kňazov, ktorí zlyhali. Aj v nich sa snažil vidieť človeka.
Tretím utrpením kardinála Schönborna bolo obdobie korony. Napriek dezorientácii, chaotickým reakciám na novú epidémiu, včítane rôznych prísnych nariadení zo strany štátnych úradov, vyhlásil hneď na začiatku, že kostoly sa zatvárať nebudú, lebo musia byť prístupné pre každého, kto v nich chce hľadať posilu a útočište.
Teológ na biskupskom stolci
Prof. Paul M. Zulehner oceňuje kardinála ako teológa na viedenskom biskupskom stolci. Ak pápež František vyžaduje od kňazov, aby voňali „pachom svojich oviec“, tak v tomto duchu kardinál ako správny dominikán voňal pachom kníh. S Ratzingerom Schönborna spájal študijný pobyt v Regensburgu. Kvôli jeho až lexikónovej pamäti mu Ratzinger zveril redakciu katolíckeho katechizmu. Ale z jeho vedomostí profitoval aj pápež František. Bez Schönbornovej pomoci by sa do textu Amoris laetitia nedostala poznámka č. 351 o pravidlách pristupovania k sv. prijímaniu pre rozvedených a znovu sobášených.
Vo svojej diecéze Schönborn pokračoval v praxi, ktorú začali kardinál Franz König a biskup Helmut Krätzl v roku 1980, s individuálnym riešením pre rozvedených a znovu sobášených. Podobne podporil na synode o rodine v r. 2015 túto osvedčenú prax formuláciou zásady graduality (odstupňovania). Vďaka tomu sa táto prax z jednej diecézy mohla rozšíriť na cirkev v celom svete. König a Krätzl už dávnejšie nečakali na text Familiaris consortio, ale v roku 1980 vydali spoločné vyhlásenie o individuálnom povolení pristupovať k sviatostiam. Voči tomu mal výhrady vtedajší pápež Ján Pavol II., čo malo zapríčiniť, že Krätzl sa nestal nástupcom Königa.
Zulehner spomína, ako sa podivil nad jedným vyjadrením kardinála Schönborna, ktorý vyslovil pri pohrebe biskupa Krätzla – že na rozdiel od názoru zosnulého si myslí, že koncil nebol žiadna nová cesta, ale skôr prepad. Ako argument uviedol, že po koncile tisíce kňazov zložilo svoj kňazský úrad. Zulehner sa vtedy verejne opýtal, ako by sa cirkev vyvíjala a dnes vyzerala bez koncilu...
V iných veciach bol kardinál ale viac krokov vpredu. Napr. pri znaku dúhy ostal verný biblickému posolstvu. Spoločenstvo dúhy kardinál úradne chránil. Pri vypuknutí sporu, či je možné zvoliť homosexuála do farskej rady, dal k tomu jasný súhlas. Pre neho sú rozhodujúcimi podmienkami viera a osobné angažovanie sa v cirkvi. To má svoju hodnotu, aj keď jedinec nekráča vždy presne podľa ideálov cirkvi (čo je vlastne normálny stav, lebo nikto z nás nie je ideálny). Výrok pápeža, „kto som, aby som súdil,“ možno pripísať aj kardinálovi. Z moci svojho úradu sa nepostavil ani proti žehnaniu párov rovnakého pohlavia.
Schönborn patrí medzi pastierov, ktorí mali pochopenie pre svojich kňazov. Vie dobre počúvať, niekedy si kňazov pozval na debatu. Bolo mu jasné, že vzhľadom na nedostatok kňazov si nemohol dovoliť kňazov prepustiť. V popredí bol jeho princíp a presvedčenie, že niekto môže svoje poslanie a úrad vykonávať dobre, aj keď jeho osobná životná cesta nevedie vo všetkom podľa cirkevných predstáv. Aj kňazovi bez úradu nezakázal napr. počas sviatkov sláviť sv. omše v starobinci či nemocnici.
Zulehner konštatuje, že kardinál bol slabší v štrukturálnych reformách, ale jeho silnou stránkou je teológia spojená s pastorálnou senzibilitou pre zložité životné situácie. Možno priveľa očakával od niektorých duchovných hnutí. Za jeho čias sa niektoré usadili v Rakúsku, napr. francúzke Spoločenstvo baránka a Hnutie Emanuel.
Otvorený a hodný svojho úradu
Kardinál bol otvorený pre prekvapenia. Pred jednou slávnosťou sa kardinál pýtal Zulehnera, čo si myslí o svätení žien, lebo sa ho na to pýtal kardinál Ratzinger. Zulehner odpovedal: „V roku 1864 deklaroval Pius IX. vo svojom Syllabus erorum, že najvyšší pontifex romanus sa nikdy nezmieri a neprijme liberálne požiadavky slobody, včítane slobody náboženstva. O 101 rokov neskôr vyhlási II. vatikánsky koncil dekrétom Dignitatis Humanae právo slobody náboženstva. V roku 1988 pápež Ján Pavol II. vyhlásil v Ordinatio sacerdotalis svoje „nikdy a že v žiadnom prípade“ nebude katolícka cirkev svätiť ženy.“ Kardinál potom pri homílii nadviazal na ich rozhovor, keď sa čítala stať o apoštolovi Petrovi, ako hovorí Pánovi, že nikdy a v žiadnom prípade nebude jesť nečisté jedlo, načo sa mu v noci prisnilo, že čo Boh stvoril, nech on nenazýva nečistým (Sk 10,14-15). Kardinál pokračoval: „Možno potrebuje aj cirkev podobný zážitok ako Peter.“
Po odstúpení Groëra sa privátne pýtali Zulehnera, čo si myslí o Schönbornovi, či by bol dobrým biskupom pre Viedeň. Profesor si vtedy uvedomil, nakoľko je menovanie za biskupov ešte ďaleko od synodálnych predstáv. Naposledy menovaní biskupi pre rakúske diecézy (Groër, Krenn, Eder, Küng a Laun) by isto neboli zvolení, keby boli do voľby zainteresovaní aj viacerí kňazi a laici. Krenn musel dokonca pred svojím biskupským svätením pri vstupe do chrámu prekračovať mnohých veriacich, ktorí si ľahli na zem, aby protestovali proti jeho vymenovaniu. V ortodoxnej cirkvi sa ľud trikrát vyjadruje k vysviacke nového biskupa zvolaním „axios estin“ – „je toho hodný“.
Schönborn bol napriek všetkému dobrou voľbou, čo potvrdil láskavým a múdrym spôsobom výkonu svojej biskupskej služby.
Spracované podľa: Christ in der Gegenwart. Sonderdruck, Der Kardinal, Januar 2025, 7-9.) V tomto vydaní CiG-u sa ešte písomne vyjadrili: