Na dnešnú nedeľu pripadol sviatok Obetovania Pána. Slávime ho vždy na 40. deň po sviatku Narodenia Pána. Dnes opäť ako na Vianoce ďakujeme za zázrak Božej prítomnosti v dieťati Ježišovi. Ako spomína dnešné evanjelium, rodičia prinášajú prvorodeného syna do chrámu, aby ho predstavili Pánovi. V chráme stretávajú dvoch starých ľudí, ktorí prorokujú o Ježišovi, že v ňom sa všetkým ľuďom predstavuje sám Boh, jeho svetlo a sláva. V prvom čítaní počujeme slová proroka z 5. st. pred Kr. o príchode Pána do chrámu, aby súdil a očistil svoj ľud. Kresťania od počiatku vzťahovali toto proroctvo na Ježiša ako Mesiáša. Druhé čítanie z Listu Hebrejom pripomína, že ten, čo nás prichádza posvätiť, je zároveň jedným z nás. Aby mohol byť milosrdným a verným veľkňazom, musí byť naším bratom.
Homília
Bohoslužba dnešného sviatku začala požehnaním sviec, ktoré sme potom niesli zažaté do chrámu a pritom sme spievali: „Pán je svetlo národov, Pán je sláva svojho ľudu.“ Svetlo sviece je symbol, teda znamenie, ktoré odkazuje na niečo dôležité. V súčasnosti veľa ľudí symbolom nerozumie, ani sa o to nesnažia. Symboly, zvlášť v náboženstve, berú ako zbytočnú hru.
Dnešné rozprávanie z Lukášovho evanjelia spomína správanie Márie a Jozefa po Ježišovom narodení. Ako sme počuli, tiež išlo o symbolické konanie. Podľa židovských náboženských zákonov mali rodičia prvorodeného syna zasvätiť Pánovi a priniesť zaňho dar – obetu. V prípade chudobnejších ľudí tou obetou bol pár hrdličiek alebo holúbkov. Načo by to bolo dobré, ak by to bola iba hra? Rozprávanie o povinnosti všetkých židovských rodičov – Mária s Jozefom v tom neboli výnimoční – sa prelomí, keď na scénu vstupujú dvaja starí ľudia: Simeon a Anna. Odrazu za dieťa neďakujú len rodičia, ale ďakujú zaň i dvaja cudzí ľudia, ktorí sa tešia, že sa dožili toho, aby uvideli Záchrancu národov. Simeon to vyjadril poeticky: Uvidel svetlo, ktoré osvieti pohanov, a zároveň toho, kto bude svojmu národu záchranou. Pri oslovení Márie Simeon Ježiša opísal ako rozlišovacie kritérium, ktoré jedným poslúži na pád a druhým na víťazstvo.
Vráťme sa k našej otázke: Načo by symbolické konanie rodičov bolo dobré, ak by to bola iba hra? Najprv si povedzme, že obetovanie alebo zasvätenie prvého syna Pánu Bohu malo svoj hlboký význam. Byť prvorodeným synom bola donedávna (po tisícročia) veľká vec. Prvorodený mal právo nástupníctva, dedičstva a s tým spojenú zodpovednosť za mladších, ale aj za doopatrovanie starnúcich rodičov. A u Židov ešte vážnejšie: Prvorodený je zasvätený Pánovi. Všetko, čo bude jeho úlohou, bude aj zastupovaním Boha na zemi – v rodine a spoločnosti. Prvorodený mal moc a možnosti, ktoré iní nemali. Pred ľuďmi bol vyvýšený, ale pred Bohom mal byť sklonený. Najmocnejší medzi ľuďmi nemal zabudnúť, že sa zodpovedá Pánovi. V tejto úlohe bol Ježiš zarovno so všetkými prvorodenými. Z pohľadu proroka Simeona ale Ježiš zastupuje Boha na zemi celkom osobitným spôsobom – je svetlom, teda orientujúcim ukazovateľom, je rozlišujúcim kritériom, teda sudcom nad ľudskými osudmi – s ním zvíťazíš, proti nemu padneš.
Nevieme, koľkí rodičia v Izraeli obetovali svojich synov Bohu len formálne, pre koľkých to bola iba povinnosť alebo hra, a koľkí to brali vážne. Ale predpokladám, že tých, čo to brali vážne, bola väčšina. Ľudia v minulosti viac ako my dnes rozumeli symbolike. Teologicky povieme, že ak má byť symbol účinný, musí byť konaný so správnym úmyslom, so správnou vierou. Bežný symbol, ktorý všetci používame, je napríklad podanie ruky. Podobne sú symbolom naše slová, ktoré vyslovujeme. Asi často ruku podávame a tiež často rozprávame len formálne. Ale ak by sme ruku nepodali, ako by sme sa vôbec mohli s niekým zblížiť? Ak by sme sa neobjali, ako by sme sa mohli ľúbiť? Ak by sme sa nerozprávali, ako by sme si mohli dôverovať? Symboly slova, gesta a obradu sú veľmi silné, ak ich konáme so správnym úmyslom a presvedčením. Vtedy nejde o hru, ale o naše premenenie. Z obyčajného stáva sa vzácne, z cudzieho blízke, zo svetského sväté.
Ježiš je v dnešnom evanjeliu cez proroka Simeona predstavený ako svetlo. Preto sme požehnali a zažali sviece, a preto ich zažneme aj doma. Nezažneme ich, lebo vypadne elektrina, ale aby sme sa pri sviecach modlili a pripomenuli si, kto je naším Pánom. Nedávno som čítal článok o nešťastí, ktoré prichádza s priveľkým svetlom. Presnejšie, umelým svetlom. Odkedy používame elektrinu, nevidíme hviezdy, nazýva sa to „svetelný smog“. Sme zašpinení umelým svetlom. Keď v jednom obrovskom americkom meste vypadla pre zemetrasenie elektrina, ľudia volali do observatória a pýtali sa, čo sa stalo na oblohe. Odrazu vďaka tme na zemi videli oblohu v pravej podobe a po prvý raz videli tzv. Mliečnu cestu. Iný problém je, že svetelný smog spôsobuje choroby, najmä rakovinu, a hynutie množstva prírodných druhov. Pravé alebo normálne svetlo slúži životu, priveľa umelého svetla život zabíja. Je to dobrý príklad na porozumeniu dnešnému sviatku a Ježišovi ako Svetlu. Kto z nás už rozmýšľal, kto je preňho orientujúcim, obšťastňujúcim, životodarným svetlom? A kto si prizná, že sa dáva klamať svetlom umelým? Či už ide o médiá, politiku, ideológie... Ako starší človek, aj sa niekedy divím, ako aj vzdelaní ľudia, vedia byť v súčasnom umelom svetle slepí.
Ak sa hlásime k Ježišovi, nerobme si z neho len svätý obrázok! Nech je Ježiš pre nás rozlišujúcim svetlom! A nepodceňujme symboly! Požehnanú sviecu, hromničku, si nemusíme zažať až pri letnej búrke za oknami. Búrok, ktoré nás hrozia zničiť, je okolo nás dosť. Zažínajme si Ježišovu sviecu a modlime sa s ním nad svojimi obavami a radosťami, ohrozeniami a útechami. On nám ich pomôže rozlíšiť a ukáže nám cestu k záchrane.