Z náboženského hľadiska zdedili tieto krajiny poväčšine príslušnosť ku katolíckej cirkvi, ale v meniacom sa svete mení sa aj náboženská scéna. V samotnej katolíckej cirkvi v Latinskej Amerike prebieha tiež dynamický vývoj. Cirkev so silnými črtami kolonializmu a feudalizmu sa začala meniť po II. vatikánskom koncile a čoraz väčšmi prijímala do svojej tváre črty chudobných a neprivilegovaných. Počas pontifikátu Jána Pavla II., ktorý sa obával príklonu k marxizmu, získali na váhe značne konzervatívne cirkevné hnutia. Cirkev ľudu alebo cirkev „zdola“, ktorá sa začala rozvíjať krátko po koncile, bola zabrzdená, poprední teológovia boli odstavení zo škôl a do vedúcich cirkevných pozícií boli menovaní ľudia s prísne konzervatívnou orientáciou. Nechceným dôsledkom bol okrem iného presun miliónov katolíkov do často podivných náboženských hnutí a siekt. Po približne 30 ročnom prerušení vývoja sa však príchodom pápeža Františka ukázalo, že nové vedomie o bratsko-sesterskej cirkvi, o cirkvi pre ľud a s ľudom, cirkvi spolupracujúcej a cirkvi pre chudobných sa nestratilo, ale tvorí životodarné podhubie cirkvi v Latinskej Amerike. Napokon, už samotné zvolenie Jorgeho Bergoglia za rímskeho biskupa bolo významným znamením posunu v smerovaní cirkvi.
Za ústrednú tému pontifikátu pápeža Františka možno označiť tému synodálnej cirkvi. Kým miestne cirkvi západnej Európy sú podozrievané z podpory radikálnych štrukturálnych reforiem a cirkvi v bývalých komunistických krajinách so synodálnym obrátením zachádzajú čo najopatrnejšie, v Latinskej Amerike sú synodálny duch a prax omnoho prirodzenejšie. Kým u nás sme zvyknutí na uzavreté rokovania KBS (Konferencia biskupov Slovenska), v Latinskej Amerike sa čoraz viac presadzujú rokovania a rozhodovania na úrovni CE (Conferencia Ecclesial), teda za účasti zástupcov všetkých vrstiev cirkvi (biskupi, kňazi, rehoľníci, laici).
Pri sociologickom pohľade vidíme na obraze cirkvi v Latinskej Amerike nielen takých biskupov a kňazov, ako je František, alebo ženy a mužov, ktorí sa zodpovedne starajú o farnosti bez kňazov. Vidíme často aj podivné praktiky tzv. ľudovej zbožnosti, neortodoxné náboženské predstavy zmiešané s dedičstvom po indiánskych a afrických predkoch, a tiež vplyvné katolícke konzervatívne sily s veľkým finančným kapitálom (Opus Dei, Legionari Christi). Neprehliadnuteľný je nárast rozmanitých nových cirkví či siekt rozličného protestantského a pseudokresťanského pôvodu, ktorých ponuku zdieľa aj časť katolíckych kresťanov. Smutnou realitou je, že tieto nové cirkvi často len v novom šate pokračujú v starej koloniálnej politike. Ľudí vedú k duchovnej závislosti a snažia sa ich ovládať aj v mene hospodárskych záujmov svojich sponzorov.
Osobitným regiónom v rámci Latinskej Ameriky je Amazónia, ktorá zasahuje do 9 štátov na kontinente. Do mediálnej pozornosti sa dostáva najmä v súvise s ohrozením životného prostredia, čo má veľký dosah na celú planétu. V roku 2019 katolícka cirkev organizovala mimoriadnu synodu o Amazónii. Témami synody boli dôsledky koloniálnej minulosti, diskriminácia pôvodného obyvateľstva, porušovanie ľudských práv, ničenie prírody, zmeny v cirkvi. Po skončení Amazónskej synody pápež František vydal v roku 2020 apoštolský text Querida Amazonia (QA; Milovaná Amazónia). Dokument má štyri časti: Sen sociálny, sen kultúrny, sen ekologický a sen cirkevný. Všetky tieto oblasti života patria do starostlivosti cirkvi. Isté sklamanie priniesol text práve v časti o cirkvi. Pápež sa totiž priamo nevyjadril k uzneseniam synody o kňazskom svätení ženatých mužov a diakonskom svätení žien, hoci to schválila väčšina prítomných biskupov. Na druhej strane ich však ani neodmietol.
Pre cirkev v Európe môže byť inšpiráciou starosť cirkvi v Latinskej Amerike o nielen úzko cirkevné témy, ale o všetky stránky prírodného, kultúrneho a sociálneho prostredia. Čo sa týka tzv. vnútro-cirkevných otázok, môže byť príkladom, ako sa v latinskoamerickej cirkvi na rozdiel od Európy nekladú do protikladu duchovná obnova a štrukturálne cirkevné reformy. Pri dlhodobom nedostatku kňazov v Latinskej Amerike je realitou, že cirkev v stovkách farností stojí na obetavej činnosti miestnych žien a mužov.
Rád pripomínam príklad jednej domorodej komunity z amazonského pralesa v Ekvádore. V dedine Sarayaku žije asi 1 400 obyvateľov. Obydlia vyzerajú tradične, ale obec využíva aj solárne panely a internetové pripojenie. Miestni ľudia sa neizolujú, ale chránia si súdržnosť spoločenstva i prírodne prostredie. Súčasná existencia Sarayaky je výsledkom dlhodobého zápasu. Asi pred 20 rokmi sa na ich území našla ropa. Ekvádorský štát sa dohol na ťažbe s ropným koncernom a na námietky domorodcov nebral ohľad. Ľuďom však bolo jasné, že ťažbou sa zničí okolitá príroda i miestna kultúra a blahobyt z ropy bude len dočasný. Pomocou právnikov bránili svoje práva, ale dlho to vyzeralo beznádejne. Veci sa pohli, až keď sa ich kauza dostala na sociálne siete a získali pomoc zo zahraničia. V r. 2012 rozhodol Medzinárodný americký súd pre ľudské práva v San José, v Kostarike, ktorý odsúdil ekvádorský štát za zneužitie práva tradičných národov. Komunita dostala odškodnenie v sume 1,2 milióna dolárov. Z týchto peňazí sa financovala miestna banka, štipendiá pre mladých a letecká linka. Tá slúži kontaktu s vonkajším svetom. Banka financuje chov rýb a turizmus. Štipendiá pomohli viacerým Indiánom vyštudovať, dnes pomáhajú rodnej obci.
Sarayaku dnes navštevujú ľudia z iných indiánskych komunít, aby sa poučili. Podporuje ich katolícka cirkev, ktorá v celom amazonskom regióne vzdeláva domorodé národy, aby si dokázali obhájiť svoje práva. Patricia Gualinga, hovorkyňa komunity, spolupracovala s brazílskym kardinálom Claudiom Hummesom počas prípravy Amazonskej synody. Hovorí: „Už nie sme divosi, ktorých treba evanjelizovať, obliecť a vzdelať. Svet je pripravený prijať múdrosť indiánskych národov. Pápež František tomu otvoril dvere v encyklike Laudato si, kde ocenil našu spiritualitu a podporil starosť o spoločný dom.“ (Sandra Weiss, Učiť sa z pralesa. Dedina si určuje sama svoju budúcnosť, in: Forum Weltkirche, 4/2019, 17-20.)
V našich podmienkach pokladám za jednu z najdôležitejších úloh cirkvi podporu obnovy miestnych komunít. Európa trpí prepiatym individualizmom, zameraním na seba a privatizáciou náboženstva. Od cirkvi v Latinskej Amerike sa môžeme učiť, ako nemáme organizovať iba nábožné krúžky, ale synodálne komunity so zodpovednosťou za celkové spoločenské a prírodné prostredie. Napokon, ide o jedno zo známych napomenutí evanjelia: „Vy ste soľ zeme. Vy ste svetlo sveta. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca na nebesiach!“ (Mt 5, 13-16)
Odkazy na články na podobnú tému:
http://www.teoforum.sk/?id=47&view_more=1853
http://www.teoforum.sk/index.php?id=47&view_more=2045
http://www.teoforum.sk/index.php?id=46&view_more=2075