Milé dievčatá a chlapci, milí priatelia.
Na stenách kostola visia obrázky, ktoré namaľovali a nalepili na ne kamienky chlapci a dievčatá počas prípravy na túto slávnosť. Ak ste si ich pozreli zblízka, už viete, že znázorňujú mosty. Prečo práve mosty?
Na hodinách náboženstva sme si rozprávali o indiánskom dievčati Pocahontas. Aj keď nás to možno prekvapí, keďže populárnejšie sú u nás iné indiánske vymyslené literárne a filmové postavy, je to asi najznámejšia Indiánka na svete. Meno Pocahontas bola jej prezývka a znamená niečo ako hravé dievča. Pocahontas sa narodila niekedy na konci 16. storočia. Bola dcérou indiánskeho náčelníka a už ako dieťa sa stretla s belochmi. Prečo pri tejto svätej omši spomíname príbeh o indiánskom dievčati? Vypočujme si o nej viacej:
- dieťa:
Som indiánsky náčelník. Európski osadníci mi hovoria kráľ. Som hrdý na moju dcéru Pocahontas. Ako mladé dievča sa dostala do zajatia. Niesla to statočne. A aj ja som sa dokonca od nej niečo naučil: viac rozumieť cudzím bielym mužom.
- dieťa:
Som John Smith. Viedol som skupinu Angličanov, ktorý pristáli na indiánskych brehoch. Spriatelil som sa tu s indiánskym dievčatkom Pocahontas. Bolo to mladé dievča, no už vtedy nám pomáhala ako tak sa dohodnúť s Indiánmi a dostať od nich potraviny.
- dieťa:
Som John Rolf. Som beloch a mojou manželkou sa stala Indiánka. Hovorili jej Pocahontas, ale pri krste dostala meno Rebecca.
- dieťa:
Som Thomas. Mojou mamou bola Rebecca Rolfe, alebo ak chcete Pocahontas. Pamätám si o nej málo, lebo zomrela veľmi mladučká a ja som bol vtedy ešte malé dieťa. Asi ma veľmi ľúbila, lebo keď zomierala, bolo pre ňu hlavné, že ja žijem.
- dieťa:
Som Indián. Nahovorili ma na cestu do Anglicka. Spolu s niekoľkými ďalšími Indiánmi a belochmi, no predovšetkým s manželmi Rolfovými. Európania vnímali Pocahontas ako princeznú a mali k nej veľký rešpekt, lebo pomohla k pekným vzťahom medzi nami Indiánmi a belochmi. Navštívili sme kráľovnú Šarlotu, dokonca aj londýnskeho biskupa.
Kňaz:
V evanjeliu sme počuli, ako Ježiš rozpráva o chlebe života, o chlebe z neba. A každá svätá omša má do činenia s chlebom, o akom hovoril. Aj táto dnešná slávnostná.
Židia slávili na pamiatku svojho odchodu z egyptskej nadvlády Veľkú noc. Táto udalosť ich národne konštituovala. Pripomínali si to každoročne na sviatok Veľkej noci. Veľká noc bola nocou, počas ktorej Izraeliti jedli veľkonočného baránka. Večera symbolicky uzatvárala všetky predošlé príkoria a mala ich posilniť na ceste k tomu novému, na ceste za slobodou. Preto si túto udalosť pripomínajú dodnes s osobitnou slávnosťou. Veľkonočná večera pre nich znamenala most na ceste do nového sveta, most na ceste do zasľúbenej zeme.
Podobne bola usporiadaná aj Ježišova ,posledná' večera s učeníkmi. Na rozdiel od židovskej poslednej večere v Egypte, dôležitý nebol vonkajší rituál, ale duch vzájomnej blízkosti, ktorým boli Kristus a apoštoli preniknutí. Bola to atmosféra, v ktorej mohol Ježiš konať službu sluhu - bez toho, aby to apoštoli zneužili. A naopak - v duchu vzájomnej dôvery sa apoštoli nespytovali Ježiša, ako to myslí s tým jedením jeho tela a pitím jeho krvi. Táto večera bola pre učeníkov aj pre nás mostom do nového vzťahu s Kristom - do vzťahu, ktorý je založený na vnútornom pochopení, na vnútornej blízkosti s Ježišom.
Evanjelium, z ktorého sme dnes čítali, vytvorila tzv. „jánovská škola". Predstavuje nám Ježiša tak, ako mu porozumeli jej žiaci. Hlavným prameňom je apoštol Ján pokladaný za milovaného Ježišovho učeníka, teda za dobrého kamaráta či blízkeho človeka. Premýšľali sme pri príprave na túto slávnosť, či aj my máme skúsenosť takéhoto pekného blízkeho vzťahu k Ježišovi či k druhým ľuďom. Túto skúsenosť sme vyjadrili modlitbami, z ktorých niektoré si vypočujme:
1. dieťa: Ďakujem Ti, že mám dobrú maminu. Ale voľakedy ju neposlúcham. Teraz ťa prosím, aby som dostala jednotku z čítania.
2. dieťa: Ďakujem Ti, že som dostala psíka. Ale voľakedy ma neposlúcha. Teraz ťa prosím, aby neochorel.
3. dieťa: Ježišu, ďakujem Ti, že si nám dal chlieb. Ale nesklam ma. Teraz ťa prosím, aby si mi pomohol.
Kňaz:
Vytvárať atmosféru vzájomnej blízkosti, byť priateľom Ježišovi i druhým ľuďom - ako sa to dá? Vždy znova a znova si budeme klásť túto otázku. A hľadať odpovede nám pomáhajú aj životy iných ľudí. Predovšetkým Ježišov. Ale snáď aj pre deti zaujímavého indiánskeho dievčatka Pocahontas, ktorému sa darilo zbližovať Indiánov a Európanov.
Ako symbol takejto blízkosti sme maľovali mosty na obrázkoch. Mosty nám naznačujú úlohu kráčať ďalej na druhý breh, kráčať aj do neznáma, pretože možno tam môžeme stretnúť Krista.
(Homília vznikla zo spolupráce s katechétkou Mgr. Ingrid Chudou)
arbet.viliam@orangemail.sk
